Hovorila som, že som jazdila Volvom? Už som bola príliš sebavedomá šoférka, ktorej sa nemôže nič stať, "všechno vím, všechno znám". Štyri dni pred Vianocami a tri dni pred odchodom na Slovensko, som nabúrala.

Už sme v podstate pristáli, len sme išli stále po asfaltke, tak som sa odpútala, že idem na toaletu a vtom na mňa všetci pozerali, že musím byt pripútaná. Ale ja som povedala, že som sick a už ma nebolo. No hviezda, záverečný pristávací manéver som zažila na záchode.

"Aspoň tam môžeš piť a naspäť pôjdem ja". Si predstavte, že on tam pred celou posh anglickou rodinou z tohoto urobil dobrý vtip.

Zastávky autobusov sú na znamenie. Nemusím vám hovoriť, že prvý raz krátko po zotmení som sa stratila. Doteraz presne neviem, kde som to vystúpila, ale išla som na opačnú stranu, po diaľnici asi 3 kilometre a ďalšie dva v susednej dedine, kým som nezazvonila u dverí jednej pani. S týmto mám naozaj dobrú skúsenosť, môžete zabúchať, zazvoniť hocikde, poradia vám, alebo vás priamo odvezú.

V nedeľu sme odišli do reštaurácie do mestečka Pinn Mill, čo je pri rieke Orwell, ktorá sa o nejaký ten kilometer vlieva do Severného mora. Na obed som si dala typické anglické jedlo - rybu s hranolkami + hrášok a anglické pivo bez peny.