Život je malina

Príbeh na pokračovanie.

Toto je netradičný predslov k poviedke "Život je malina". Minimálne preto je netradičný, lebo je písaný úplne nakoniec. No svojím poslaním sa hodí práve na začiatok.
Okrem samotného predslovu tu však nájdete aj kompletnú verziu poviedky "Život je malina" v PDF súbore!

"Máš tu nejakú ochranu?" zastavil som ju v poslednej chvíli.
"Nie."
"No do paže," prebleslo mi v mozgu, ktorý som v danom okamihu aj tak nemal. Teda aspoň podľa tvrdenia feministiek - môj mozog práve zvierala Denisa v pravej ruke.
"A ty?" opýtala sa ona.
Pokrútil som záporne.
"To je dobre..."
...
A ja som vtedy začal počítať druhú mocninu čísla 125. Totiž, vždy keď chcem dlhšie vydržať, počítam druhé mocniny. Začal som číslom 101 a postupne, pri každom ďalšom sexe, ju počítam z čísla väčšieho o jedna. Je vám však asi jasné, že ako kalkulačka by som sa neuživil.

"Niekto tu je," zašepkal som tak potichu, aby ma ten niekto nepočul, no zároveň aby Denisa pochopila, že ma to dostatočne vyviedlo z miery.
"To budú naši," zamrmlala v polospánku, trochu sa pomrvila a pritiahla na nás perinu. Nespravila nič viac.
"Za koľko sekúnd (alebo minút !!!) sa dokážem obliecť a zoskočiť dole z balkóna?" rozmýšľal som v duchu. No v tom strese som si nevedel ani spomenúť, na ktorom poschodí je vlastne táto izba.

"Ja som sa na teba nevykašľal, to ty si ma podviedla!" snažím sa brániť.
"Prečo si myslíš, že som ťa podviedla?"
"Lebo si spala so svojím bývalým."
"A tu presne je problém! Vykašľala som sa na teba preto, lebo mi vôbec neveríš."
"Verím."
"Neveríš."
"Verím ti."
"Neveríš! Stačí, aby ti hocijaký chmuľo na ulici povedal, že ma pichal do zadku a hneď si na jeho strane! Takto mi veríš?"

Rozmýšľam, je to láska na druhý pohľad? To asi nie. Nehodili sme sa do náručia, nevyznali sme si hlboké city, nepomilovali sme sa vonku na snehu. Mnoho vecí ostalo ešte nevypovedaných, mnoho vecí ešte stále viselo vo vzduchu ako gilotína pred popravou. Obaja sme vedeli, že tie veci by mali z toho vzduchu spadnúť, že niekto by mal prerezať motúzik a uvoľniť gilotínu, aby tak ukončil naše trápenie. No ani ja, ani Denisa sme nemali odvahu.

"Si mäkký?" prišiel sa opýtať Miro osobne.
"Nie som mäkký," nedal som sa.
"Tak keď nie si mäkký, na čo ešte čakáme?"
"Serieš ma?" spýtal som sa v duchu. V kuchynke som hodil do seba tri rumy a vybral sa von.

"Poznáš ju?" opýtal sa ma Miro, keď som už asi pol minúty hľadel s pootvorenou hubou dole svahom.
"Hej, poznám," odvetil som zasnene. "Aj s tou som už spal," dodal som po chvíli.
"Blbosť! Neverím," nedal sa Miro.
"Je to tak, spal som s ňou. Sa stav."

"Kde ste sa vy dvaja dali dokopy, že máte také podobné mená?" opýtal som sa po príchode do cieľa mojej cesty. Miro s Mirkou ma prišli čakať k autobusu, aby som neblúdil ako choré prasa po celej dedine.
"No vieš, náhoda je blbec," usmiala sa Mirka.

"Ideš lyžovať?" opýtala sa ma dievčina v červenej vetrovke, ktorá už stála na autobusovej zastávke. Vyzerala ako domáca, pretože na rozdiel odo mňa neniesla veľký batoh, ale len malú tašku cez jedno plece.
"Hej, ..., idem lyžovať," zadýchane odpovedám a skladám batoh do plechovej búdy. Nohy mám úplne mokré od snehu, po chrbte mi steká pot.
"Si mal ísť po chodníku, ten je odhrnutý," ukázala mi smerom poza stromy.

"Dáš si?" otrčil predo mňa fľašu s nejakou podivnou vodou. Ani nečakal na moju odpoveď a do plastového pohárika mi nalial červeno – ružovú tekutinu.
"Daj si a povedz, ako to chutí!"
Neveriacky som na neho zazrel, no odpil som si. Bolo to hnusne sladké a bublinkové. A aj preto, že som dnes ešte nič nejedol, chutilo to odporne.