Rozmýšľam, je to láska na druhý pohľad? To asi nie. Nehodili sme sa do náručia, nevyznali sme si hlboké city, nepomilovali sme sa vonku na snehu. Mnoho vecí ostalo ešte nevypovedaných, mnoho vecí ešte stále viselo vo vzduchu ako gilotína pred popravou. Obaja sme vedeli, že tie veci by mali z toho vzduchu spadnúť, že niekto by mal prerezať motúzik a uvoľniť gilotínu, aby tak ukončil naše trápenie. No ani ja, ani Denisa sme nemali odvahu.

"Si mäkký?" prišiel sa opýtať Miro osobne.
"Nie som mäkký," nedal som sa.
"Tak keď nie si mäkký, na čo ešte čakáme?"
"Serieš ma?" spýtal som sa v duchu. V kuchynke som hodil do seba tri rumy a vybral sa von.

"Poznáš ju?" opýtal sa ma Miro, keď som už asi pol minúty hľadel s pootvorenou hubou dole svahom.
"Hej, poznám," odvetil som zasnene. "Aj s tou som už spal," dodal som po chvíli.
"Blbosť! Neverím," nedal sa Miro.
"Je to tak, spal som s ňou. Sa stav."

"Kde ste sa vy dvaja dali dokopy, že máte také podobné mená?" opýtal som sa po príchode do cieľa mojej cesty. Miro s Mirkou ma prišli čakať k autobusu, aby som neblúdil ako choré prasa po celej dedine.
"No vieš, náhoda je blbec," usmiala sa Mirka.

"Ideš lyžovať?" opýtala sa ma dievčina v červenej vetrovke, ktorá už stála na autobusovej zastávke. Vyzerala ako domáca, pretože na rozdiel odo mňa neniesla veľký batoh, ale len malú tašku cez jedno plece.
"Hej, ..., idem lyžovať," zadýchane odpovedám a skladám batoh do plechovej búdy. Nohy mám úplne mokré od snehu, po chrbte mi steká pot.
"Si mal ísť po chodníku, ten je odhrnutý," ukázala mi smerom poza stromy.

"Dáš si?" otrčil predo mňa fľašu s nejakou podivnou vodou. Ani nečakal na moju odpoveď a do plastového pohárika mi nalial červeno – ružovú tekutinu.
"Daj si a povedz, ako to chutí!"
Neveriacky som na neho zazrel, no odpil som si. Bolo to hnusne sladké a bublinkové. A aj preto, že som dnes ešte nič nejedol, chutilo to odporne.

Keď som vstúpil do kancelárie, bol som už nervózny ako sánky na jeseň: "Dobré ráno, mal som dôjsť ohľadom výpovede."

"A čo ideš robiť? Vrátiš sa?" predpokladal som, že Monika to už má dávno rozmyslené. Vlastne som ani nečakal, že by pri rozhodovaní mala brať do úvahy môj názor.
"Keď ja vás mám oboch tak rada!"
"Nuž, asi si budeš musieť vybrať," provokačne som jej hodil do očí.

"Tu máš uterák a zubnú kefku. Mydlo a šampón použi, ktoré chceš," povedala, keď vyšla z kúpeľne a za ňou aj kúdoľ pary. Zubná kefka bola čisto nová, originál zabalená v priesvitom obale. Monika mala oblečený len bledomodrý župan. Zlepené mokré vlasy jej padali na plecia a bosé nohy ťapkali po kamennej dlažbe.

Monika si vyzula čierne lodičky a úhľadne ich uložila pred drevený podstavec. Potom sa prehupla do vnútra boxu, nohy si zložila pod zadok a starostlivo si upravila sukňu. "Posaď sa," usmiala sa na mňa a ukázala mi rukou na miesto oproti nej, zatiaľ čo ja som tam stál a nemo civel na jej prekrásne nohy vo svetlých silonkách.