Levočská Cola a zakázané fotky z kostola

K napísaniu tohto postrehu ma primäl blog Samuela Mareca s názvom Ako vyhnať ľudí z kostola. Autor v ňom opisuje príbeh z levočského kostola sv. Jakuba, v ktorom miestna teta - samonosná správkyňa, hneď po skončení sv. omše všetkých turistov z kostola s krikom vyhnala. Pretože sa tam bude konať krst a turisti tam vlastne po skončení omše aj tak nemajú čo hľadať.
Nuž a čo môžem k tejto udalosti dodať ja? Nedávno sa nám stalo to isté! V levočskom kostole to zjavne patrí k miestnemu folklóru. A je jedno, či sa jedná o skupinku amerických dôchodcov ako z príbehu Samuela Mareca, alebo o slovenskú rodinku s deťmi.

Akože by ma to ani tak neštvalo, keby sme do kostola vtrhli tesne po skončení omše a tvárili sa, že sme tam celý čas boli, len aby sme ušetrili na vstupnom. Nie, my sme tam naozaj na celej omši boli, sedeli sme dokonca v predných radoch - pretože bola nedeľa.

By ma ani neštvalo, že sme do putovnej pokladničky počas omše hodili skoro 2 Eurá - aj keď teraz pripúšťam, že vlastne neviem, kde tie peniaze končia. Či patria cirkvi, alebo majiteľom kostola, alebo sa o ne nejako šábnu.

Po skončení omše sme chceli chvíľku v kostole zostať a kostol si obzrieť. Ten slávny drevený oltár a tak, veď do Levoče nechodíme každú nedeľu. Vytiahol som i svoj mobil, že si niečo odfotím. Mám proste takú úchylku, všetko si fotím :-). Ten mobil však na miestnu ochrankyňu kostola zapôsobil ako červené trenírky na býka. Stihol som spraviť jednu jedinú fotku, keď kde sa vzala, tu sa vzala, už pri mne stála:

"Tu sa nesmie fotiť! Všade je to napísané!"

Hovorím, že som nikde takýto nápis nevidel.

"Aj na dverách to máte napísané!" nekompromisne mi hovorí teta.

Som nekonfliktný typ, tak teda OK - schoval som mobil do vačku. Tak si ten kostol aspoň obzrime na vlastné oči. No nie, tete to zjavne nestačilo. Všetkých nás začala z kostola hnať preč. Nekričala síce ako besná, tak ako na tých chudákov amíkov, no i tak jej to netrvalo ani 3 minúty a všetci "po-omšový" sme boli vykázaní von, svetlá za nami zhasnuté a brána zamknutá na dva západy. Proste záverečná, konečná, vystupovať a nediskutovať.

Ani ja som sa nedozvedel, kto vlastne bola tá spomínaná miestna aktivistka, no do celého vyháňania ľudí z kostola bol zapojený aj nejaký ujo, čo hneď vzápätí zamykal vchodové dvere. Majú to spolu dobre nacvičené - after party proste nebude. Fakt by ma zaujímalo, komu takýto prevádzkový postup robí dobre a čo tým vlastne sleduje?

Pritom by stačilo jednoduché riešenie - po skončení omše nechať veriacim pol hodinku k dobru, aby si mohli kostol obzrieť. A keď ich to už tak strašne štve, nech sa tá teta vtedy postaví ku vstupným dverám a robí jednosmerný filter (von áno, dnu už nie).

Hlavný oltár sv. Jakuba st. Apoštola

Tu je tá moja jediná "zakázaná" fotka z levočského kostola. Vzhľadom k tomu, že nikde oznam o nefotení nebol (ani na tých dverách, čo teta spomínala!), a že miestna teta nemala ani uniformu, ani menovku, ani sa nepredstavila, tak tú fotku just uverejním.

Levočská cola
A keď sme už pri tej Levoči, turistoch a tak. Do zdochýnajúceho sa dobre kope, takže ešte jedna pikoška na záver. Coca-Cola sa v Československu prvýkrát objavila už v roku 1968, pričom v Levoči im z tohto obdobia ostali ešte nejaké tie fľašky. Vo výklade potravín na hlavnom námestí totiž majú celkom pamätnú zbierku coly :-). Druhé vysvetlenie bude, že miestny obchod používa Coca-Cola na testovanie koľko to vydrží na slnku bez zmeny chuti a farby. Pokus nevyšiel, presvedčí sa každý deň zopár turistov :-).

Levočská cola

Pozrite tiež: Samuel Marec - Ako vyhnať ľudí z kostola


	© Gendzo macher, 2007 \| www.gendzo.sk/gs \| admin@gendzo.sk