(11) Nevolaj mi, nehľadaj ma
Nemám náladu sa k tomu vracať. Nemám náladu upratovať v hlave, špŕtať sa v tom, snažiť sa to všetko pochopiť. K čomu by to bolo dobré? Mám pocit, že už nič nevyriešim a celé to pitvanie ma bolí ako keby som ho robil tupým hrdzavým nožíkom. Denisa ma oklamala. To je fakt, ktorý sa už nezmení.
Celú nedeľu preležím v posteli. Nie je to žiadne leňošenie, ako keď sa ráno zobudíte a viete, že nikam netreba ísť. Keď nemáte nič súrne na práci, keď môžete v posteli len tak oddychovať, čítať si alebo pozerať telku, jesť, milovať sa alebo driemať. Ležím v posteli, lebo sa liečim z opice. Ležím v posteli, lebo neviem čo iné mám so sebou robiť.
Večer ma takto nájde Peťo: „Ty ale vyzeráš!“ Ponúkne ma tvarohovými koláčmi, čo piekla jeho mama. Chutia výborne – asi aj preto, že je to prvé poriadne jedlo, čo dnes pchám do hlavy. Ja mu na oplátku začnem vykresľovať môj čierny osud.
„Mali by ste si to vysvetliť,“ komentuje situáciu Peťo a pritom si vybaľuje veci z tašky.
„A čo ako si máme vysvetľovať?“ oborím sa na neho. Mám trochu pocit, že ma nechápe, že nie je na mojej strane.
„No, …, ako to naozaj bolo. Čo keď je všetko inak?“
„Ako inak, všetko je tak ako som ti povedal,“ nechcem dovoliť, aby mi niekto rozvracal moje depresívne stavy. Vžil som sa do situácie, že som stratený, no pritom by som mal byť rád, keby to bolo opačne.
„Ak je všetko tak ako hovoríš, aspoň budete vedieť, na čom ste. A potom môžeš na to rýchlejšie zabudnúť.“ Potom si Peťo obliekol krátke gate a fľakaté tričko, obul tenisky: „Idem si zabehať, kým sa zotmie. Nejdeš so mnou?“
Odmietol som. Zvyšok večera som hypnotizoval telefón a rozmýšľal, či ho mám zapnúť a skúsiť zavolať Denise. A čo jej mám vlastne povedať?
Nakoniec som ho zapol až po polnoci. Chvíľu som čakal na SMS z odkazovej schránky, no žiadna neprišla.
Aj keď mám stále pocit, že stačí do mňa drgnúť špáradlom na zuby a celý sa zosypem, v pondelok ráno sa začínam tváriť ako silná a vyrovnaná osobnosť. Nahodím vážny, zamyslený ksicht a v zmysle postoja „všetci ostatní ľudia sú oproti mne aj tak nuly“ nastupujem do električky. Okolo mňa postupne pribúda celá kopa mne podobných ľudí. Vo vnútri sa zožierajú nad svojimi problémami, nad nespravodlivosťou tohto sveta, ktorú však aj sami vytvárajú. No navonok, navonok sme všetci silné osobnosti, ktoré nepotrebujú pomoc, ktoré si nevšímajú iných. Chce sa mi zakričať na celú električku: „Prestaňte s tým! Ja viem, že to je inak!“ no ovládnem sa. Na konci mojej cesty do práce som už aj ja dokonale vtiahnutý do tejto hry na silných ľudí.
Robotník, ktorý kope jarok má jednu výhodu. Pri práci môže rozmýšľať nad čím chce. Môže bádať nad neverou manželky, nad futbalovými výsledkami, nad tehotenstvom dcéry – stredoškoláčky. Ja pracujem zväčša hlavou. Buď myslím na prácu, alebo na niečo iné. No vtedy nepracujem. A tak tomu bolo aj dnes. Ešteže termíny na odovzdanie mojich výsledkov sa mi zdajú dostatočne vzdialené na to, aby ma chytala hrôza z toho čo bude, keď sa moji šéfovia dozvedia, že po mne okrem vydýchaného (a ináč znehodnoteného) vzduchu v kancelárii zatiaľ nič neostalo. Namiesto vyrábania ďalších a ďalších stránok nudných dokumentov, ktoré aj tak nikto nebude čítať, pozerám do blba, prechádzam sa po kancelárii, krútim sa na stoličke, bezcieľne sa túlam po Internete.
DOSŤ. Koniec. Idem na vec. O druhej si vypýtam na zvyšok dňa voľno a vypadnem von do sychravého počasia. Na intráku si vôbec nevšímam vrátnika, ktorý sa zo mňa snaží vymámiť nejaký preukaz a ako akčný hrdina prejdem bez zastavenia okolo. Na schodoch si ešte raz prehrabnem vlasy a zabúcham na dvere. Po chvíli mi otvorí Zuzana. Oblečené má vyťahané tričko a čierne tepláky s dvoma bielymi pásikmi na bokoch od vrchu až dole. Na nohách má plážové šľapky, z ktorých jej trčia bosé nohy.
Udivene na mňa pozrie: „Ahoj, ty si … ?“
„A-a-ahoj, je tu Denisa?“ Snažím sa nestratiť svoj akčný výraz tváre a tak ju nenechám ani dohovoriť. No niečo sa už vo mne zlomilo a v krku mi zachripelo.
„Odišla domov, …, ešte v sobotu večer.“
Ostalo ticho, kedy ja som nevedel čo ďalej a ona akoby váhala, či má ešte pokračovať. Či mi môže povedať viac, alebo ma má poslať do preč.
„Poď ďalej, myslím, že niečo pre teba mám,“ povedala a preťala tak naše mlčiace pohľady.
„Ja som Zuzana,“ predstavila sa mi, keď zavrela dvere. Podali sme si ruky a potom som ju nasledoval do izby.
„Toto ti nechala Denisa,“ podala mi veľkú obálku A4. Chytím ju do ruky a skôr ako ju stihnem otvoriť ma Zuzana zastaví: „Počkaj, otvoríš si ju potom. Myslím, že nie je potrebné, aby som bola pri tom. Chcem ti však ešte niečo povedať. Posaď sa.“
Poslušne som si sadol na kraj postele. Ona si sadla obkročmo na stoličku a pokračovala, zatiaľ čo mňa obálka pálila v ruke.
„Neviem, čo ti píše v tej obálke a vlastne to ani nepotrebujem vedieť. Avšak, s Denisou sa poznáme už dosť dlho na to, aby som to nechala len tak. Viem, podľa toho čo mi porozprávala máš asi pocit, že na tebe bola spáchaná hrozná krivda. No nie je všetko len čierne alebo biele. Niečo sa stalo medzi vami dvomi alebo rovno tromi, ale vedz, že Denisa nie je tá najhoršia. Odskákala si už svoje a potrebuje niekoho, kto ju už prestane využívať len na sex a začne ju mať naozaj rád.“
Keď som vyšiel z izby, chcel som rýchlo rozdriapať obálku a vybrať jej obsah, no nakoniec som sa ovládol. Došiel som až do haly na prízemí, kde som si najprv sadol na lavičku. Trasúcimi rukami som otvoril obálku. Bol tam môj nahý portrét, originál, ktorý nakreslila vtedy podvečer. A potom tam bol list, písaný rukou. Na papieri bolo niekoľko zaschnutých fliačikov. Veľmi to na mňa zapôsobilo, pretože určite nad týmto listom plakala.
Ahoj,
Dúfam, že si v poriadku a že sa ti nič nestalo. Snažila som sa ti zavolať, ale mal si vypnutý telefón. Preto ti píšem tento list. A možno to bude takto aj lepšie. Je toho mnoho, čo ti chcem povedať. No nemám dosť odvahy, bojím sa sama seba. No musím aspoň jedno: Aj keď sa ti zdá, že som ťa oklamala, nie je tomu tak. Ver mi, prosím!
Asi si už pochopil že, ten chalan, vtedy vonku, to bol môj bývalý. Chodili sme spolu asi pol roka, až kým ma úplne nepresvedčil, že to bola strata času. Rozišli sme sa len nedávno, ale on to ešte úplne nechápe. Áno, videl tvoj nahý portrét, prepáč mi to. Vtrhol ku nám do izby a chcel sa so mnou rozprávať. Mala som ťa na poličke, tak aby som ťa videla z postele. Ako vždy sme sa pohádali a ja som mu povedala o tebe. Dúfala som, že keď mu to poviem, keď mu poviem o nás dvoch, dá mi už pokoj. No toto všetko je teraz už vedľajšie.
Uvedomila som si, že nie som ešte pripravená mať niekoho rada. Príliš dlho som žila len vo svojich snoch, že budem mať priateľa, ktorý mi bude oporou, ktorý ma bude milovať. A potom si prišiel ty. Chvíľu som mala pocit, že je to to pravé, ale asi sme sa veľmi ponáhľali. Nechcem ti ubližovať a prepáč mi, ak máš pocit, že tomu tak bolo.
Prosím, nevolaj mi. Prosím, nehľadaj ma. Čas všetko vylieči a ja sa potrebujem najprv zmieriť sama so sebou. Možno potom…
S láskou
D.
PS: Prikladám aj tvoj portrét. Neber to prosím tak, že ťa chcem úplne vyhodiť z môjho života. Zdá sa mi to však čestné, aby som ti ho vrátila.
PS2: Tento list som ti chcela poslať poštou. Až teraz som si však uvedomila, že neviem tvoju adresu. Nechám ho Zuzane, možno ti ho nejako doručí.
„Sex je super vec,“ povedal Peťo. „Ale nabudúce začni radšej s kvetmi.“
„Hej, ak vôbec bude nejaké nabudúce,“ odvrkol som.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com