(12) Vyhrala si

Na poličke leží list a na ňom hŕbka časopisov a novín. A na tom všetkom nejaký ten prach. Prešlo už zopár dní i zopár týždňov a ja postupne zabúdam.

„Keď nevolaj, tak nevolaj,“ povedal som si. „Ja sa ti prosiť nebudem!“

Som zdeprimovaný, no vôbec si to nechcem pripustiť. A ako spôsob kompenzácie volím prácu. Ráno vstanem, oblečiem sa a vypadnem do roboty. Sedím tam celý deň, píšem dokumenty, robím tabuľky, posielam emaily, pchám sa do zadku zákazníkom aj šéfovi. Som proste workoholik. A keď sa večer o siedmej – ôsmej odlepím od počítača, oči mám ako tenisové loptičky a v hlave namiesto mozgu len rozmixovanú zemiakovú kašu. Cestou domov si kúpim nejaké potraviny na večeru a celú cestu v električke stojím so skleneným výrazom na tvári. A niekedy idem do roboty aj v sobotu, či dokonca v nedeľu. Taký som ja frajer! No napriek tomu nemám pocit, že by som mal prečo žiť.

„Ahoj,“ sucho som odzdravil Moniku – asistentku nášho veľkého šéfa. Stála na chodbe pri kopírke a pritom sledovala, ako z nej vypadáva jedna kópia za druhou. Bolo sedem hodín večer a ja som si prišiel po nejaké papiere do tlačiarne. Všade vládol kľud, svietilo sa iba v mojej kancelárii.

„Čo tu robíš takto neskoro?“ opýtala sa, keď som išiel okolo.

„Eehh, tlačové zostavy,“ odvetil som pohrúžený do svojich papierov. „Šľak to traf,“ zanadával som vzápätí a všetky papiere z tlačiarne som vhodil rovno do skartovačky, ktorá stála medzi tlačiarňou a kopírkou.

„Už to prerábam asi dvadsiatykrát,“ dodal som. Monika zo mňa stále nespúšťala oči.

„Aha, neboj, to zvládneš,“ povedala sústrastne a vložila do kopírky ďalšiu sadu dokumentov.

„A ty? …teba som tu ešte nevidel…,“ váhavo som sa pri nej pristavil.

„U nás máme pokazenú kopírku,“ odvetila a hodila hlavou smerom na horné poschodie našej firmy. „A toto musím pripraviť na zajtra. Dôjdu sem tí amíci,“ dodala ukazujúc na hŕbku dokumentov úhľadne naskladanú na stolíku vedľa kopírky.

„Akí amíci?“ začudoval som sa.

„Ty nevieš? Tí, čo nás idú kúpiť,“ oboznámila ma s horúcou novinkou, ktorú náš veľký šéf potajomky pečie vo svojej klimatizovanej kancelárii o poschodie vyššie.

Kopírka vypľula posledný papier do zásobníka a prestala hučať.

„Hu, to som nevedel, že nás ide niekto kúpiť.“

„No, to ani nemáš vedieť. Zatiaľ je to prísne tajné,“ pošepkala mi a pri slovách „prísne tajné“ sa obzrela, či nás niekto nesleduje.

„Dnes už mám toho plné zuby. Najradšej by som si šla niečo vypiť…“ akoby mimochodom zmenila tému a čakala, čo ja na to.

Bol som už na odchode, no pristavil som sa ešte: „Za chvíľu to hádam dokončím, tak si môžeme ísť vypiť spolu.“

„Ok, idem zaniesť toto hore a zastavím sa u teba,“ povedala a obaja sme odkráčali po chodbe opačným smerom.

Tak páni, to som ani nečakal! Inokedy sa pripravujem dva dni na to, aby som pozval babu na rande, píšem si vhodné vety na papier a potom ich trénujem pred zrkadlom. A teraz to bolo úplne automatické a samozrejmé. Ako keď si idete kúpiť pol chleba, dva jogurty a jedno maslo.

Za chvíľku bola u mňa v kancelárii. Posadila sa na Milanovu otočnú stoličku a netrpezlivo sa začala krútiť zboka – nabok. Tipoval som jej asi o päť rokov viac ako mám ja, no napriek tomu by som jej to nikdy nepovedal do očí. Mala oblečený béžový kostým a bielu blúzku, hore vyzývavo rozopnutú na dve gombičky. Dlhé vlasy zopnuté do copu sa jej hadili po krku až na plece. Cez rameno držala prehodenú bundu, v druhej ruke mala kabelku a takú tú papierovú tašku s nápisom nejakej nepochybne luxusnej módnej značky. Vždy perfektne nalíčená a nahodená bola ozajstnou ozdobou nášho prestárleho šéfa. Nečudujem sa, že nejakí amíci chcú kúpiť našu firmu, keď ju používa pri rokovaniach ako talizman.

„Hej, hej, už idem,“ upokojoval som situáciu, keď sa po pár minútach začala mrviť ešte intenzívnejšie. „Aj tak to dnes už nedorobím,“ pomyslel som si, zamkol som počítač, prezul sa do druhých topánok, zobral bundu a postavil sa vedľa nej.

„Si sa zas nemusel tak ponáhľať,“ pozrela sa prekvapene na mňa, pretože si so záujmom začala prezerať Milanovu nástenku plnú obrázkov z počítačových hier.

„To je ok. Ideme?“ zaštrngal som kľúčom a nečakajúc na odpoveď vyrazil ku dverám.

„Ako si tu?“ spýtala sa, keď sme mlčky vyšli pred budovu.

„203 a potom 7,“ odvetil som úplne automaticky čísla MHD spojov.

Chvíľu rozmýšľala, čo som to vlastne povedal, no potom jej zaplo. So skrytým úsmevom na tvári sa začala hrabať v kabelke: „Tak to ťa zveziem. A kam vlastne ideme?“

Polovicu cesty jej autom sme sa dohadovali, ktorý podnik nebude príliš hlučný, príliš zafajčený alebo príliš drahý. Nakoniec sme sa dohodli, že sa rozhodne ona. Ak vyberie niečo, kde som ešte nebol, platím ja. Ak som tam už bol, platí ona.

Po chvíli šoférovania Monika zaparkovala pred jednou malou bránou na úzkej ulici. Vystúpil som do tmy. „Vyhrala si, tu som ešte určite nebol,“ priznal som rozhliadajúc sa okolo. Vonku bola poriadna kosa a keď som rozprával, z úst mi stúpala jemná para.

Nad bránou do dvora visela tabuľa s farebným nápisom: „Čajovňa u Eliáša“. Za bránou sa tiahla úzka cestička až k domu, osvetlená malými lampášmi.

„Čajovňa?“ opýtal som sa udivene, až pochybovačne.

„Hej, čajovňa. Neboj sa, bude sa ti tu páčiť.“ Podišla ku mne, zavesila sa mi do ramena a viedla ma ku bránke. Vo vzduchu začali poletovať prvé tohtoročné snehové vločky. Obom nám bola poriadna zima. Monika sa celá chvela a keď sme prechádzali cez bránku, pritlačila sa ku mne tak tesne, čo jej naše tenké bundy dovoľovali.

(pokračovanie)


Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com