(17) Nová práca, nový život

Ľudia si niekedy neuvedomujú, aké je všetko relatívne. Ešte nedávno som sa každý deň stresoval, ešte nedávno som chodieval domov z práce o ôsmej večer. A teraz, s odstupom času, si uvedomujem aké to bolo malicherné. Aké jednoduché problémy som riešil, a ako som sa nad nimi trápil. Mám toľko času, že neviem čo s ním. „Jeden rok prázdnin!“ zakričal som si na plné hrdlo každé ráno z balkóna ubytovne.

V deň, kedy som dostal výpoveď, šiel som k prvému bankomatu, vybral 1500 korún a všetky som ich do večera minul. Raňajky v McDonalde, obed v čínskej reštaurácii (predjedlo, polievka, hlavné jedlo, aj dezert), kino, pukance, na večeru pizza a pomedzi to nejaké sladkosti, hot-dog a pečené gaštany. Perfektný deň. Presne toto budem robiť, keď raz budem bohatý, keď nebudem vedieť, čo s peniazmi. Budem ich míňať.

Asi po troch dňoch nič nerobenia, sedenia na ubytovni, spania a čítania dennej tlače ma to prestalo baviť. „To chceš celý rok takto hniť? Míňať prachy, všetko prehajdákať a nakoniec zase nemať nič?“ vstúpil som si jedno ráno do seba, obliekol si bundu a vypadol do mesta.

Zakotvil som v internetovej kaviarni, objednal si varené víno a vyhľadal stránku ponúkajúcu prácu. A potom som to roztočil. V duchu hesla „Nie je čo stratiť“ som za doobedie poslal cez dvadsať žiadostí o prácu.

Už som sa zberal preč, práve som vychádzal na ulicu, keď mi zazvonil mobil.

„Brý deň, tu je …stentka …diteľky …rmy …,“ vybafol na mňa ženský hlas. Nerozumel som ani jej meno, ani názov firmy. Teda po slovensky povedané, nerozumel som ani %$#&$. Nejaká reklamná agentúra.

„Dostali sme Vašu žiadosť o zamestnanie a radi by sme Vás pozvali na pohovor.“

„Do šľaka! Tí sú ale rýchli,“ pomyslel som si.

Zastavil som sa pred výkladom s knihami, jednou rukou som držal telefón a druhou si pritláčal zvyšné ucho, aby som utlmil hluk dopravy. Dohodli sme si stretnutie na druhý deň. Dvakrát som si nechal zopakovať, ako nájdem ich firmu a trikrát zopakovať, ako sa vlastne volajú.

Na druhý deň ráno som sa zobudil už o pol šiestej. Ja proste v takýchto životných situáciách nemôžem spať. A čo je horšie, ani jesť. Potom, keď už mám všetko za sebou, je zo mňa nevyspatá a hladná troska.

„Veď o nič nejde, spi ešte. Veď o nič nejde,“ opakoval som si v hlave asi desať minút, no tento mozgový telocvik ma už načisto prebral. Vstal som teda, navštívil najmenšiu miestnosť, osprchoval sa, obliekol si čisté spodné prádlo a najlepší oblek (z tých dvoch, čo mám). Pohovor vo firme mal byť až o 10:00, no v obave, že to nebudem môcť nájsť a že potom prídem neskoro, som vyštartoval z izby už o 8:00. O 8:45 som bol na mieste.

Nasledovala hodinová prechádzka na čerstvom vzduchu, počas ktorej som sa snažil zopakovať si nejaké bežné otázky a odpovede a tiež precvičiť otrepané frázy, ktoré sa zvyknú na takýchto pohovoroch pretriasať. Bezvýsledne. Jediná otázka, ktorá ma neustále obiehala dookola, strkala do mňa, plietla sa mi do hlavy a nedala mi možnosť poriadne sa sústrediť, bola: „Prečo si nešiel na to blbé školenie, ako obstáť na pohovore?“.

„Dobrý deň,“ zaspieval som na plnoštíhlu slečnu, ktorá stála bosá vyteperená na stoličke a vešala na lampu vianočné ozdoby.

„Dobrý deň, vy idete na ten pohovor, že?“ zoskočila zo stoličky a obula si topánky. „Tak poďte za mnou.“

Prešli sme cez veľkú miestnosť, kde bolo zavretých zopár podivných indivíduí. Jeden chalan mal oblečené kraťasy a tričko a vozil sa po kancelárii na kolobežke. Druhý sedel s nohami na stole a v ruke držal diaľkový ovládač autíčka. Autíčko jazdilo hore – dole po miestnosti. Keď narazilo o stenu, dokázalo sa prevrátiť hore nohami a vďaka enormne veľkým kolesám pokračovalo v jazde opačným smerom. Zvyšná skupinka, zväčša mladých ľudí, sedela v kreslách a bujaro sa dohadovali nad nejakými nákresmi.

„Prosím, posaďte sa, ohlásim vás,“ povedala plnoštíhla asistentka, keď ma dopravila na prvé poschodie, k hlbokým kreslám.

Sedel som tam asi päť minút, keď ku mne došiel chalan trochu starší než ja.

„Dáš si?“ otrčil predo mňa fľašu s nejakou podivnou vodou. Ani nečakal na moju odpoveď a do plastového pohárika mi nalial červeno – ružovú tekutinu.

„Daj si a povedz, ako to chutí!“

Neveriacky som na neho zazrel, no odpil som si. Bolo to hnusne sladké a bublinkové. A aj preto, že som dnes ešte nič nejedol, chutilo to odporne.

„Je to sladké,“ zahlásil som v nádeji, že potom mi už dá pokoj.

„No dobre, to viem aj sám. Ale povedz, ako sa cítiš. Aké myšlienky, nové nápady, životné múdra ti napadajú,“ otravoval stále.

„Ja neviem,“ tváril som sa, že rozmýšľam. „Ak by som to mal dopiť, tak sa asi povraciam.“ (Niet nad úprimnosť.)

„Hmrr, prečo ja musím robiť s takýmito blbosťami,“ zavrčal, buchol fľašu do koša a odišiel.

Pohovor prebehol neutrálne. Teda nemal som z neho ani dobrý, ale ani zlý pocit.

„Ja som Erika,“ predstavila sa žena v strednom veku, oblečená v čiernych rifliach a tmavomodrej blúzke. Vyzerala ako barmanka v country filme, ale zase nie ako z čínskeho obchodu. Bolo poznať, že na oblečení si dáva záležať. Podali sme si ruky a mohli sme začať.

Okrem typických otázok ohľadom predchádzajúcej práce, dôvodov na odchod, očakávaného platu, náplni práce, mojich očakávaní a ponúkaných sociálnych výhodách tejto firmy, ktoré sú hádam jedinečné na celom svete, som musel vyplniť i psychologické testy. Poznáte to: nakreslite strom, nakreslite domček, nakreslite psa, nakreslite seba o desať rokov. Neviem, ako niekto dokáže z mojej čarbanice usúdiť, aký som človek, aký mám vzťah k práci, k malým deťom, ku športu, k zvieratám a k sexu.

Nemám rád šport, nemám rád zvieratá, nemám rád malé deti a mám rád sex. To som mohol napísať priamo. No jedna vyštudovaná psychologička by prišla o prácu a o potenciálnu prácu by som asi prišiel aj ja. Tak kreslím, vypĺňam a vyfarbujem ako o dušu spasenú. Neberme im predsa ilúzie.

Fajn, skončili sme, rozlúčili sa a ja som sa pobral kade ľahšie. Dopadne to ako samé chce. Cestou som sa zastavil v bufete na vlašský šalát a tri rožky. Ja v obleku a vedľa mňa dvaja robotníci v montérkach. V ich na bielo zaprášených gebuliach som vyvolával obdiv i neskrývané pobavenie. No a potom som šiel na ubytovňu spať.

(pokračovanie)


Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com