Mojimi očami

Poviem vám, taká operácia očí, to vám je zážitok na celý život. Spokojne by ju mohli ponúkať aj ako zážitkový darček. Viete, ako keď niekomu zaplatíte zoskok padákom, bungee jumping, alebo let stíhačkou. Ale nie kvôli výsledku operácie ako takému, ale kvôli tomu pocitu. Aby si dotyčný mohol povedať: „Aj to som už skúsil…“

Možno ste si všimli, že už dlhší čas na žiadnej z mojich stránok nepribudlo nič nové. A možno ste si to ani nevšimli. 🙁 No to je vlastne jedno. Nepísal som preto, lebo som dobre nevidel. Podstúpil som totiž operáciu očí. Dobrovoľne – nechal som si odstrániť krátkozrakosť excimerovým laserom.

Dosť veľa ľudí sa ma teraz pýta: „Aké to bolo?“ A keďže aj ja som pred operáciou hľadal všetky pre a proti a každá informácia mi bola dobrá, rozhodol som sa zaznamenať jej priebeh tu, na tejto stránke.

Tip pre vás: Ak vás zaujíma princíp operácie z lekárskeho hľadiska, vedzte, že tu ho nenájdete. 🙂 Na to vám odporúčam navštíviť stránky súkromných očných kliník, napríklad: www.excimer.sk alebo www.cmo.sk, kde môžete nájsť aj odbornejšie informácie. (Tých laserových centier je na Slovensku asi viac, ja však poznám tieto dve.) Respektíve skúste googliť pod slovkom LASEK.

Takže, aké to bolo? Ako prvé som musel podstúpiť predoperačné vyšetrenie. To obsahovalo nielen samotnú prehliadku očí, ale aj konzultáciu s lekárkou. Tá mi na základe výsledkov operáciu odporučila, no zároveň ma nezabudla poučiť aj o možných rizikách (alibisti :-)). Celé to trvalo asi pol hodinku a okrem „rozkvapkaných“ očí, následkom čoho som ešte 3 hodiny poriadne nič nevidel, som získal aj tlačivá zmlúv a presný termín zákroku.

V ten pamätný piatok doobeda teda vstupujem (so značnými obavami) do budovy očnej kliniky. Mierim hneď na recepciu, kde vybavujem posledné formality: odovzdávam podpísanú zmluvu s prehlásením, že všetko podstupujem dobrovoľne, že poznám riziká a že ak sa niečo stane, za všetko si môžem ja sám, lebo nemám vymýšľať. 🙁 Sestrička z recepcie ma posiela do čakárne. Tu nesedím ani 5 minút, už ma volajú do vyšetrovne. „To je krása, tento biznis princíp u lekára,“ hovorím si. Je jasné, že nežijú z vysedávania pacientov v čakárni, ale z toho, koľko pacientov za deň vybavia.

Vo vnútri absolvujem ešte jedno krátke kontrolné vyšetrenie. Najprv to klasické čítanie písmeniek, potom ma ešte zbežne prezrú prístrojom, ktorý svieti do očí ostré svetlo a lekár sa pozerá cez ďalekohľad priamo na vaše oko. Neviem ako sa to volá, ja to volám pracovne „svetlomet“. 🙂 Následne dostávam 3-krát po sebe kvapky do očí. Prichádza lekárka, ktorá mi robila aj predoperačné vyšetrenie. V ruke má malý prístroj, čo vyzerá ako elektrikársky voltmeter. Postupne mi potom pichá do oka malú špicatú sondu a prístroj na displeji ukazuje čísielka. Sestrička si všetko zapisuje a potom z toho spolu na kalkulačke niečo počítajú…

Lekárka sa ma ešte pýta, či mi už pozerali do očí. Hovorím, že áno, ale že iba tak krátko. Na to sa zasmeje a so slovami, že ak sa mi zdalo málo, môže sa na mňa pozrieť aj ona, mi ešte raz prezrie oči svetlometom. 🙂 „Všetko je ok, môžeme ísť na to,“ znie finálny verdikt.

A tak prechádzam na prvé poschodie, kde sa vykonávajú operácie. Pred vstupom je potrebné vyzuť topánky a navliecť si ich čisté šlapky. „Ešte šťastie, že som si ráno prezieravo obul nederavé ponožky,“ hovorím si v duchu. 🙂 Na operáciu nás berú dvoch – mňa a ešte jednu mladú pani. Sestrička nás usádza do čakárne a hneď nám aj niečo kvapká do očí. Moja nervozita značne narastá, no netrvá to dlho a už ma volajú dnu.

Odkladám si osobné veci a vypínam mobil. Následne dostávam na vlasy igelitové vrecko a od sestričky posledné inštrukcie: hlavne pokoj, nemykať okom, celý čas sa snažiť pozerať na zelené svetielko, veď to nebolí. A potom si už líham pod tú zázračnú laserovú mašinu. Sestrička mi umýva oči jódovým roztokom. Prichádzajú ďalší lekári, ktorí začnú štelovať prístroj aj mňa. Ani neviem, koľko ich tam vlastne bolo, lebo keď som si ľahol na operačnú posteľ, prístroj v tvare veľkého mikroskopu s osvetlením mi presunuli asi 10 cm nad hlavu, takže už vôbec nemôžem sledovať, čo sa deje v miestnosti.

„Môžeme ísť na to?“, pýta sa niekto za mnou. Neviem, či to bola otázka na mňa, no aj tak hovorím, že poďme. Ľavé oko mi dočasne prelepia leukoplastom a na pravé nasadia nejaký rozverák, ktorý mi ho bude držať celý čas dokorán otvorené, aby som nemohol žmurkať. Je to trochu nepríjemné, ale dá sa to prežiť. Ešte mi niečo nakvapkajú do oka. Ja sa stále poctivo pozerám na to zelené svetielko v strede prístroja nad mojou hlavou. Ten potom začne mihotať červeným svetlom po mojom oku. Ale nie červenou bodkou, skôr takou kadejakou sieťkou – vidím tam rôzne veľké červené machule.

Lekárka potom zoberie niečo, čo pripomína malý vykruhovák na kolieskové koláčiky a silno mi to pritlačí na oko. Následne mi nejakým zakriveným šperhákom odsunie vrchnú vrstvy oka nabok. Ak niekto nosíte kontaktné šošovky, tak to vyzeralo presne ako keď sa vám šošovka zošmykne mimo stred oka. Až na to, že tentokrát to nebola šošovka, ale moja vrchná vrstva oka…

Niekto naštartoval laserové delo a to začalo ešte viac hučať. Poslednýkrát mi po oku pobehala tá červená sieťka a niekto od stroja zahlásil: „Bude to 53 sekúnd. Nehýbte sa a stále sa pozerajte na to zelené svetielko. Ak sa vám aj stratí, pozerajte sa niekde tým smerom, kde bolo predtým…“

Lekárka za mnou mi pevnejšie chytila hlavu, ja som zacítil mierny vánok na tvári a zazrel červené svetielko laseru, ktorý mi začal brázdiť po oku. Stroj pracoval naplno a ten vánok, to bolo asi chladenie a odvetrávanie smradu. Zelené svetielko samozrejme po prvých pár sekundách úplne zmizlo, celý obraz sa mi zlial do jednej veľkej machule, kedy som už nerozoznával ani zelené svetielko, do ktoré sa mám pozerať, ani červený lúč laseru a ani osvetlenie nad mojou hlavou. Len ten smrad – ako keď horia vlasy alebo nechty. Až na to, že tentokrát to bolo moje oko…

53 sekúnd nie je dlho. Teda ako sa to vezme. Samozrejme, že som pohol okom :-(. Keď nič nevidíte a celé oko máte dopipčené, ťažko sa pozerať bez pohnutia rovnakým smerom. Hlavne keď ani netušíte, kde ten smer vlastne je. Ale vraj by to nemal byť problém: kdesi som čítal, že ten stroj má automatickú detekciu pohybu oka a keď sa oko pohne, hneď sa zastaví.

Keď laser dorobil čo mal v popise činnosti, lekárka mi späť do stredu oka vrátila tú vrchnú vrstvu, čo mi na začiatku tým vykruhovákom vykrojila. Celý čas som ju mal na oko, len bola mimo zorného poľa. Potom ju ešte trochu poťapkala tým zahnutým šperháčikom a mierne poopravila, aby mi sadla na pôvodné miesto. Na záver som dostal na oko kontaktnú šošovku a bolo hotovo.

Operácia druhého (ľavého) oka, prebiehalo úplne rovnakou ako na tom prvom, takže to tu už nebudem detailne rozpisovať. Predpokladám, že slabším jedincom aj tak už stačilo. 🙂

Teda, ľavé oko rovnako, až na ten detail, že na začiatku samotného laserovania stroj vydal zvuk pripomínajúci „húúÚÚÚúúúu“, na čo zase zastal. Niekde na periférii som si uvedomil, že v miestnosti nastala panika a dokonca sa mi zdalo, že lekári sa za mojou hlavou vymenili.

„Koľko sme spravili?“ znela otázka.
„Iba 3%!“ bola odpoveď.
Neviem, či naozaj, alebo len pozerám veľa sci-fi, ale začul som aj niečo ako: „Nemáme dosť energie…“
Vtedy som si v duchu hovoril: „Do riti, do riti, do riti, …“

Ale v pohode, niečo tam vzápätí pobaštrngovali a pokračovali sme ďalej. Fúúú. Tak dúfam, že z toho nebude problém.

Po skončení sa presúvam znovu dole do ambulancie. Úplne sám – všetci sa tvária, že má normálne pozerať, veď už mám oči vyladené do krásy. 🙂 Vidím rozmazane a bolestivo, ale dá sa to. V ambulancii absolvujem ešte jedno symbolické čítanie písmeniek z tabule a kontrolu očí svetlometom. Aj keď som toho veľa neprečítal, všetko je vraj ok. Každopádne, zvládol som viac riadkov ako bez okuliarov, čo ma samého trochu prekvapilo: „Aké je to celé jednoduché,“ vravím si duchu. Na recepcii platím za operáciu (áno, až teraz, keď už skoro nič nevidím!). Sestrička mi musí pomáhať prepočítať peniaze, lebo to mám v 1000 korunových bankovkách a ja už mám problém sústrediť oči na jeden bod.

Vybavené, hotovo, môžem ísť domov (odvoz nutný). Čakám teda v čakárni na kamoša Bora.

Prvé chvíle po operácii sú celkom fajn. Teda až do okamihu, kým neopustím budovu kliniky. To príšerné svetlo je úplná hrôza. Nasadzujem svoje 8 rokov staré slnečné okuliare, ale moc to nepomáha. Som nútený mať úplne zavreté oči. Už cestou domov začínam cítiť bolesť, škrabanie a pálenie v očiach. A to je aj môj údel na najbližších 48 hodín.

Doma zavretý v izbe, zatiahnuté žalúzie a na oknách ešte uteráky, aby bola tma čo najväčšia. V prvý deň mi aj slabé svetlo spôsobuje značnú nepohodu. Oči ma bolia, pália a režú ako keby som v nich mal nasypané drvené sklo. Až na to, že v záujme môjho budúceho zraku sa ich nesmiem vôbec chytať, ani si ich v žiadnom prípade šúchať. Na klinike som dostal antibiotické kvapky, okrem toho jem každé 2 hodiny na striedačku Ibalgin a Paralen. Ten Ibalgin mi skoro vôbec nepomáha, takže na noc si dávam rovno dva Paraleny.

Prvé dva dni sú najhoršie. Stále zavreté oči a neprestávajúci pocit, že v nich mám niečo spadnuté. Niečo, čo tam už hodnú chvíľu zavadzia až natoľko, že to rozdráždilo celé oko, no napriek tomu si to nemôžem vybrať von. Mám najmä obavu, aby som si v spánku nezačal tie oči šuchať. A slzy: za tie dva dni som minul asi 150 papierových vreckoviek. Neustále mi slzia oči a tečie mi to von aj cez nos, akoby som mal nádchu storočia.

Prvé dva dni sú naozaj najhoršie. Potom je to už v pohode. Niežeby nepríjemné pocity v očiach úplne pominuli, no nie sú až také intenzívne a dá sa to zvládnuť aj bez liekov. V nedeľu večer skúšam prvýkrát mierne otvoriť oči, no moc mi to nejde, tak to zatiaľ nechávam tak. V pondelok je to už lepšie – poobede už dokážem držať otvorené oči hádam aj pol minúty vkuse. 😉 Až na to, že mi stále neskutočne vadí svetlo. A až na to, že keď som prvýkrát ako-tak poriadne otvoril oči, zakrútila sa mi hlava ako pri pohľade do hlbokej priepasti, na čom som sa skoro povracal.

V utorok ma už oči skoro vôbec nebolia, mám v nich len pocit akoby zapadnutej mihalnice. Vidím ešte dosť rozmazane a stále mi prekáža ostré svetlo. Na obed však idem na prvú prehliadku po operácii.

Konečne mi vyberú z očí tie kontaktné šošovky, zbežne prezrú oči svetlometom a absolvujem ďalšie čítanie písmeniek. To, že mi po štyroch dňoch vybrali von kontaktné šošovky mi celkom zlepšilo náladu. Uľavilo sa mi – áno, bola to tá posledná vec, ktorá mi zavadzala v oku. Ešte nemám videnie ako sokol, ale to sa hádam časom zlepší. Teda malo by sa. Teraz už len čakať a popritom si 5-krát denne kvapkať do očí kvapky. Naspäť už zvládam cestu sám MHD.

Dnes už vidím celkom dobre, aj keď to stále nie je celkom ono. Ale postupne sa to zlepšuje. Problémy mám najmä s čítaním na blízko. Sranda je totiž, že momentálne mi vôbec nepomôže, keď si dám niečo bližšie pred oči. Nie som už totiž krátkozraký, mám laserom zbrúsenú očnú šošovku. Na tej sa následkom toho vytvorili drobné ryhy a jazvy a tie spôsobujú nesprávne lámanie svetla v mojom oku. Ostáva mi iba čakať, kedy sa jej povrch zacelí a ja bude vidieť ako rys. Aha, pardon, hovorí sa počuť ako rys. No nič, hádam budem aj dobre počuť :-).

Bez okuliarov – môj look pár dní po operácií.


Použitá fotografia: man-eyes-portrait-face-male / Autor: David-Karich / Licencia: CC0

Gendzo

Cez deň pracujem ako IT manažéris. Po nociach robím vlastné web stránky a píšem články. Rád varím, cestujem a lúštim hlavolamy. Vo voľnom čase cvičím power jogu, čítam knihy a hľadám geokešky. A som šťastný majiteľ jednej skvelej manželky a dvoch detí k tomu. www.gendzo.sk/autor/gendzo-macher

4 komentáre

  1. Kataríína píše:

    no na operáciu som chcela ísť ale po prečítani tohto článku ma to prešlo..mám totiž dosť slabý žalúdok a toto by som nezvládla

  2. jaja píše:

    sosovku mas na zmiernenie bolesti sposobenej pohybom oka.. pred par rokmi, ked somt oabsolvovala ja, to este nerobili:((( Na bezne analgetika sme mohli zabudnut, skoncili sme aj s priatelom na injekcnom tramale, ktory som sebe aj jemu pichala poslepiacky do stehna… A to sme isli najskor jedno oko a potom druhe oko, este neodporucali obe naraz.. takze cela procedura dva krat… a to teda nikomu neprajem.. a este sme si mysleli, ze je to vyhoda dat si to zoperovat po jednom, ze ved na to druhe aspon budeme vidiet do taniera:)) aka to naivita:)))

  3. matus píše:

    este od nikoho som osobnu skusenost nepocul, dobre vediet.. si hrdina. O operacii som nikdy realne neuvazoval a zda sa, ze dlhsie ani nebudem. Sosovky znasam velmi dobre a su coraz kvalitnejsie..

  4. zuzana píše:

    ja som absolvovala operaciu pred dvoma tyzdnami a po precitani clankov na internete som sa „vyzbrojila“ silnymi liekmi proti bolesti… nakoniec som ale ziadne nepotrebovala… zrak sa mi kazdym dnom zlepsuje a dufam, ze to bude uplne o.k.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.