Nepozeraj na mňa!

Bolo niečo po pol jedenástej, keď som vstúpil dnu. Čakáreň to nebola veľká, ba priam by som povedal, že bola z tých menších. Malá miestnosť, do ktorej sa vchádzalo z chodby zdravotného strediska a pokračovať sa dalo len dverami do ordinácie lekára. Na opačnej strane niekoľko malých, špinavých okien. Po oboch stranách lavice; každá si za tie roky musela pamätať také množstvo chorôb, vážnych aj banálnych problémov, hypochondrov i ľudí tesne pred smrťou, že keby vedeli, mohli by prednášať študentom na medicíne. Uprostred čakárne stál malý vyheganý stolík, na ktorom sa povaľovala hŕba rozhádzaných novín a časopisov. Staré čísla bulvárnych plátkov sa prelínali s reklamami na lieky a firemnými časopismi zdravotných poisťovní. Všetky tisíc, ba priam aj miliónkrát prelistované, pričom najzaujímavejšie články už dávno niekto vytrhal.

Usadil som sa tesne vedľa dverí do ordinácie. I keď každá lavica bola pre dvoch, ľudí nebolo v čakárni veľa a tak každý mohol sedieť sám. V spoločnosti ľudí totiž platí nepísané pravidlo: „Ak je voľná celá lavica, nesadaj si vedľa iného človeka.“ Platí to v autobuse, vo vlaku, v závodnej jedálni a určite aj u lekára. Tu má tento „spoločenský nezáujem“ aj praktický význam: „Kto ho vie, čo má ten pán pri okne. Možno je to vysoko infekčné…“ Hovorím si a radšej si odsadnem na druhú stranu. No ten pán pri okne si rovnako pomyslí: „Dobre, že si nesadol rovno ku mne. Dnes si idem len pre výsledky krvných testov a kto ho vie, čo by som ešte od neho chytil…“

Ale vráťme sa do našej čakárne. Takže som sa usadil hneď vedľa dverí do ordinácie – chcel som byť hneď nablízku, keď vyjde sestrička. Nachystal som si preukaz poistenca, vyzliekol jarnú bundu, zložil ju vedľa seba na lavicu aby si ku mne náhodou niekto neprisadol a až potom som sa poriadne rozhliadol okolo. Oproti mne sedela mladá žena, približne v mojom veku. Na nose slnečné okuliare tónované do červena, s hrubým a hranatým tmavočerveným rámom. Bielu blúzku, do červena ladenú tenkú koženú bundu a čierne kožené nohavice. Skoro dokonalá sexica, teda až na tie vlasy, ktoré mala len jednoducho stiahnuté do konského chvostu. Stiahnuté hrubou, červenou gumkou. Okrem nás v čakárni sedel aj akýsi starší pán, ktorý si listoval svoju zdravotnú kartu; babka, ktorá v rukách nervózne zvierala dáždnik; chalan s babou držiaci sa za ruky – oni jediní sedeli spolu na jednej lavici; a staršia žena listujúca ženský časopis, ktorý súdiac podľa jeho vzhľadu istotne našla na stolíku uprostred.

Trvalo iba niekoľko sekúnd, aby účastníci dnešného lekárskeho výletu zabudli na malé vyrušenie, ktoré spôsobil môj príchod, a opäť sa ponorili do svojho vnútorného sveta. Len mladí zaľúbenci si občas niečo ticho šepkali. Cez otvorené okno prúdil jarný vzduch, ruka v ruke s hlukom z ulice. Zahľadel som sa na tú mladú ženu v červenom, ktorá sedela oproti. Aj keď mala slnečné okuliare, vycítil som, že pozerá priamo na mňa. Nebol som si tým úplne istý, cez tie okuliare sa to nedalo presne rozoznať. No pozerala na mňa. Usmial som sa a mierne som kývol hlavou. Nič, žiadna reakcia. „Škoda, tá by stála za hriech,“ pomyslel som si. Z vrecka bundy som vytiahol mobil a začal sa prehŕňať v menu.

Je až zarážajúce, koľko ľudí sa na verejnosti len tak hrabe v menu telefónu. Nič konkrétne nehľadajú, nič konkrétne s telefónom nepotrebujú urobiť. Proste sa len tak hrabú v menu, prechádzajú staré SMS-ky, pokúšajú sa pochopiť logiku nudných hier, ktoré im tam nainštaloval výrobca. Niektorí sa dokonca tvária, že píšu niekomu správu. Väčšinou nepíšu. Ľudia používajú mobil ako dokonalú bariéru pred ostatným svetom. Zapnem mobil, ťukám si do neho: „Dajte mi všetci pokoj! Nevidíte, že mám prácu?!“

Prepol som telefón na diskrétny režim a potom som v ňom chvíľku len tak hore-dole listoval. Ona sa stále pozerá! Prečo sa stále na mňa pozerá? Zdvihol som hlavu a…, a naozaj – stále sa na mňa pozerala. Prečo si nevytiahne aj ona svoj mobil alebo časopis? Prečo musí hľadieť priamo na mňa?

Ubehlo niekoľko minút. Prešiel som tri kolá trápneho hada, ktorý ma začal nudiť hneď po zožratí prvých dvoch guliek. Jedným okom som však stále pozoroval dievčinu v červenom. Občas sa mierne pohniezdila, občas akoby pozrela aj inam, no okrem týchto chvíľkových výnimiek stále pozerala na mňa. „Chce ma zhypnotizovať? Chce ma pozvať na rande? Prečo, do paže, musí na mňa stále pozerať?“ pýtal som sa v duchu.

Prešla ďalšia nekonečná minúta. Viem to podľa hodiniek na mobile. Pozerá. Stále na mňa pozerá. Ja sa už asi zbláznim. „Asi si presadnem,“ napadlo mi. Nechcel som však robiť rozruch v čakárni. Každý by si ma hneď začal všímať, čo robím a prečo sa vlastne presúvam z miesta na miesto. A o to určite nestojím. Teraz pozerá na mňa iba ONA, potom by čumela celá čakáreň. „Tak čo mám robiť?“ premýšľal som. Navonok som bol pokojný, no vo vnútri mňa to vrelo. Nakoniec, ak si presadnem, aj tak sa nemusím zbaviť jej pohľadu.

Prešla ďalšia minúta. Pozerá. „Musím sa od nej nejako odpútať,“ rozhodol som sa. Začal som myslieť na prácu, na moju smiešnu chorobou, na môj nový bicykel, na to, či som nezabudol zamknúť dvere. Do frasa, ONA sa stále pozerá! Začal som myslieť na ňu. Ako asi vyzerá nahá? „Určite dobre,“ uvažujem. „Postavu má fajn, dlhé nohy, štíhle boky, trochu malé prsia na môj vkus, do tváre priemer, až na tie vlasy. To by sa spravilo, tie vlasy. Čo mi to na nej vlastne vadí? Vlastne nič,“ konštatujem za záver.

Prešlo tridsať sekúnd. Celých tridsať sekúnd. Áno, uhádli ste, stále sa pozerá. Priamo na mňa. Hľadí, čumí, zíza. „Sú len dve možnosti,“ vravím si v duchu. „Buď idem teraz hneď za ňou a poviem jej nech na mňa furt nečumí. Alebo sa zbalím a idem domov. Ktorá možnosť je lepšia?“

„Tak domov nejdeš, nebudem chodiť k doktorke každý deň. A už vôbec nie teraz, keď mi nič nie je,“ uzatváram rozhodovanie v prospech oslovenia. Teraz len musím vymyslieť, čo jej mám povedať. Premýšľam, premýšľam, no neviem. Fakt neviem.

„Prosím ťa, nepozeraj na mňa. A do kina by si nešla?“ – To je blbé. A čo takto iba to pozvanie na rande? Bez „nepozeraj na mňa“? Vlastne stačí, aby som s ňou prehodil reč o hocičom. Sadnem si ku nej a vtedy už nebude na mňa takto uprene hľadieť.

„Pozvanie na rande v čakárni u lekára, kde každý na každého kuká a nikto nič nehovorí? Ti šibe?“

Dobre, už som sa rozhodol. Akože si len tak prisadnem a skúsim nejakú nezáväznú konverzáciu: „Nazdar, ja som Samuel a skoro nič mi nie je. A ty?“ Alebo niečo na podobný štýl. Dobre, tak o 10:50, presne.

Pozerám uprene na mobil. 10:49, 10:50. Nič. „No vstávaj!“ povzbudzujem sa v duchu. Prepásol som to. Stále na mňa pozerá? Pozerá. 10:51. Dobre, tak teraz už naozaj, o 10:55. 10:55 je celkom dobrý čas, nie ako 10:52, alebo 10:53. 10:55, to by sa dalo. Dobre, dobre, priprav sa, pozor, ideš,…

Dvere na ambulancii sa náhle otvorili. Vyšiel z nich predchádzajúci pacient a v jeho tesnom závese aj sestrička. Je to postaršia žena – pamätám si, že je v tu už od nepamäti. Napriek tomu si vždy udržiava dobrú náladu. A ako dobre vie pichnúť injekciu alebo zobrať krv – jedna báseň. Nie ako tie mladé žaby v minisukniach, čo vám narobia z ruky sitko. Vtisol som jej do dlane svoj preukaz. Pozrela na mňa, prikývla hlavou a zanôtila niečo ako: „Zavolám vás.“

Potom sa rozhliadla po čakárni a očami pristála na mladej žene v červenom oproti mne. „No poďte Monika, poďte dnu,“ povedala a pristúpila ku nej. Chytila ju za lakeť, pomohla jej vstať a počkala, kým si z lavice zoberie kabelku a poskladanú bielu palicu. Potom ju jemným navigovaním okolo stolíka odšikovala k lekárke.

A ja som bol konečne spokojný. Už na mňa nikto nepozeral.

Použitá fotografia: beautiful-face-fashion-girl-model / Autor: Pexels / Licencia: CC0