Pyžamová párty
„A nechceš ísť spať ku mne?“ vybafol som na ňu náhle a bez prípravy.
„Teda, nevodím si cudzie baby k sebe často, teda vlastne nevodím si ich vôbec, vlastne, občas niekto ku mne nejaká príde, …, ale nie tak, že príde, len tak normálne príde, …“ asi to spôsobovala hladina alkoholu v mojej krvi, ale začal som rozprávať akosi menej zrozumiteľne a zamotane.
„Dobre, to by bolo fajn,“ súhlasila nečakane. Stála pri mne tak blízko, až som zacítil jej vôňu. „Tak keď budeš chcieť ísť, daj mi vedieť. Idem ešte s niekým potárať.“
Potom sa otočila a odkráčala dnu. Bolo to také smiešne i pôvabné zároveň. Bosými nohami ťapkala po kamennej dlažbe ako kačička. Až teraz som si všimol, že asi ako jediná baba nemala nočnú košeľu, ale klasické pyžamo. „A nebolo to náhodou pánske pyžamo?“ uvažoval som v duchu.
„Kto to bol?“ opýtal sa Miro, keď sa pri mne pristavil.
„Ale, taká oná,“ odpovedal som vyhýbavo.
„Si ju balil?“ staral sa do mňa ďalej.
„Nie, prečo?“ vykrúcal som.
„Si iný lišiak!“ zakončil Miro. (Povedal vlastne niečo iné ako „lišiak“, no keďže toto je poviedka slušná, tak píšem lišiak. Inak by som v slušnej poviedke musel napísať niečo ako @#@^%$. A uznaj, slovo lišiak je predsa len o trochu lepšie ako hento nezrozumiteľné oné.)
Pozoroval som ju celý večer. Nie okato, ale len tak – na jedno oko. Vieš predsa, ako sa pozoruje na jedno oko. Netreba pri tom žmúriť alebo druhé oko zakrývať, len jednoducho nečumíš ako SBS-kár v hypermarkete. Len tak občas mrkneš. Ona sa tvárila, že ma vôbec nevidí. A možno aj videla, ale len na jedno oko – vtedy, keď som sa zas nedíval ja. No to je vlastne jedno. Zjavne sa dobre bavila: smiala sa, tancovala, objímala a bozkávala s kadekým, kto šiel okolo a aspoň trochu ju poznal. Alebo aj nepoznal, no práve spoznal. Akože mi to v tom momente nevadilo. Veď vieš, akože je to predsa normálne, takže aj teraz píšem, že mi to nevadilo.
„Pôjdeme?“ spýtal som sa opatrne, keď som ju po čase našiel zapadnutú v hlbokom kresle s poloprázdnym pohárom minerálky. Chvíľu sa zdalo, že ešte rozmýšľa, či áno alebo nie. Chvíľu som mal aj pocit, akoby si ani nepamätala, že sme sa dohodli. Ale to možno len tak hrala, aby trochu naťahovala čas.
„Ako povieš,“ súhlasila.
„Zavolám taxík, poď sa prezliecť,“ ponúkol som jej ruku, aby sa mohla postaviť.
„Pôjdem sa ešte rozlúčiť, dobre?“
Moja ruka ostala visieť vo vzduchu ako odpojený zberač trolejbusu.
O hodnú chvíľu som ju ešte stále našiel prilepenú na nejakom mamľasovi: „Poď už, lebo sa fakticky nestihneme prezliecť!“.
„Neboj stíhame. Ja môžem ísť aj takto,“ povedala a nahodila pritom taký ten potmehúdsky výraz.
„Dobre, tak už ale poď,“ nedal som sa odbiť a súril ju v presvedčení, že taxík už čaká vonku.
Mamľasovi vtisla fajnú lepkavú, na chodbe sme natiahli len tenisky, do batoha chvatne napchali veci a vyšli von na ulicu.
Došiel až o niekoľko minút.
„Jsem to nemohou najsť, de do predele ste mňa to zavouali,“ zahlásil ospalým hlasom a so špáradlom v papuli taxikár, čo na Octavii dofrčal – z opačnej strany ako sme ho čakali. Skoro nič mu nebolo rozumieť, tak nejako lenivo chlapec artikuloval. To, že sme obaja v pyžamách ani nezaregistroval, alebo ho to vôbec netoto. Zato sa nespokojne zaksychtil, keď sme sa obaja napchali dozadu a on si musel posunúť sedadlo.
„Bývaš tu sám?“ spýtala sa ma, keď sme prekračovali prah bytu. Bola to prvá konverzácia, od kedy sme nasadli do taxíka.
„Hej, sám.“
„Donesiem ti niečo na pitie?“ spýtal som sa džentlmensky.
„Minerálku?“ spýtala sa ma ona, ale mala to byť akože odpoveď.
Skočil som do kuchyne, nazrel do chladničky, preňúral špajzu, vybehol na balkón, až som ju konečne našiel.
„Môže byť aj nechladená, lebo inú…,“ zarazil som sa vo dverách obývačky – ona už medzičasom zaspala.
Takto som to neplánoval. Teda, nie tak ako si myslíš. Som plánoval, že jej ponúknem miesto v mojej posteli, a že – do riti, neuškŕňaj sa! Som plánoval, že na gauči budem spať ja. Lebo predsa len na tom gauči sa nespí až tak dobre ako v normálnej posteli. Aspoň mňa potom príšerne bolí chrbát. (Áno, aj v tejto vete by sa zišlo iné slovo, napríklad slovo na „k“, ale už som predsa povedal, že nebudem písať takéto ^$#^$#^& nezmysly, tak píšem „príšerne“.)
„Lenže, čo teraz?“ uvažoval som v duchu. (Ja sa inak v duchu dosť veľa nauvažujem, ale iba niektoré uvažovania tu píšem, lebo inak by to nebola ani poviedka, ale len také moje duchovné uvažovanie.)
„Aj by som ju zobral na ruky a skúsil preniesť do postele, ale to sa určite zobudí. A dožvie, ako si to potom celé vysvetlí? A dožvie, či ma pritom aj nesekne v krížoch alebo či jej netresnem hlavu o zárubňu.“
Zobral som teda deku – nohy, ktoré jej ešte stále viseli dole, som jej vyložil na gauč – a tou dekou ju prikryl.
Ráno sa snažím byť maximálne potichu. Zobudila sa niečo po ôsmej.
„Koľko je hodín?“ spýtala sa ma vystrašene. Skôr som čakal otázku, že: „Kde to som?“ No to, kde je, si zjavne pamätala. Však prečo by aj nie, to len vo filmoch sa dvaja nadrbú ako v deň sociálnych dávok a potom ich to ráno strašne prekvapuje, že sa nájdu vedľa seba v posteli. Navyše, my sme neskončili v jednej posteli, takže to prekvapenie by aj tak nemalo veľký význam. Minimálne do filmu by sa také prekvapenie ani trochu nehodilo. Každý spal v inej izbe a ona sa potom opýta: „Kde to som?“ Prípadne: „A ty si kto?“ To znie dosť sucho. Teda určite v porovnaní so situáciou, keď sa akože zobudia vedľa seba v posteli a herci hrajú tie premeny z blaženého ranného úsmevu do totálneho zdesenia. Toto musia učiť na hereckej škole, lebo skôr či neskôr sa s takouto scénou každý herec stretne.
„Pol deviatej,“ odvetil som. „Dáš si raňajky? Ale mám len kornflexy s mliekom.“
„To je v pohode,“ povedala ospalým a najmä zachripeným hlasom. Pomaly sa posadila na gauči a narovnávala si chrbát. Ja som hovoril, že ju bude bolieť chrbát, ale čo som mal akože robiť?
„Môžem sa u teba osprchovať?“
Cez dvere som počul tie bežné ruchy kúpeľne ako tečúcu vodu, mydlo, ktoré jej padlo do vane, cvaknutie uzáveru od sprcháču… V tom som si uvedomil tri dôležité skutočnosti:
- Používa môj pánsky sprcháč.
- Jej veci na oblečenie sú stále v mojom batohu na chodbe.
- Veď ja vlastne neviem, ako sa volá!
Bod tri ma napadol práve v súvislosti s bodom dva – keď som uvažoval, ako jej do vnútra prepasírujem tie jej veci. Čo mám na ňu zakričať: „Hej, ty!?“
Predstavovali sme sa vôbec? Nepamätám. Ale kľudne môže byť, že aj áno, pretože ja si mená nepamätám. Alebo nie, nepredstavovali. Ale to hádam áno, určite sme sa museli predstaviť, keď sme sa spolu polpárty bavili… (Inak, to je super slovo, že „polpárty“. To by mali zaviesť do nejakého slovníka modernej slovenčiny.)
V rýchlosti som spravil prvú vec, ktorá ma napadla. Vysypal všetko z batoha na jednu hromadu, rýchlo preskočil svoje rifle a tričko a vrhol sa na jej oblečenie. V zadnom vrecku nohavíc mala bankomatovú kartu s krstným menom „Monika“.
„Ja nič ja, muzikant,“ chechtal som sa v duchu.
„Môžeš mi, prosím, podať moje veci?“ ozvalo sa vtedy z kúpeľne. Strčil som ich do ruky šmátrajúcej naslepo cez uzúčko pootvorené dvere. Ruka sa potom na ďalších 10 minút vtiahla dnu.
„Poď si dať raňajky,“ pozýval som ju, keď vyšla von.
„Vieš čo, sorry, ale ja už musím utekať,“ povedala akože v chvate.
„Veď je sobota, kam musíš utekať?“ spýtal som sa tak trochu prekvapene.
„Do roboty, ja musím robiť aj v sobotu.“
Nepamätal som si, či sme sa spolu bavili kde robí, ale asi áno. Ak som dokázal zabudnúť jej meno, tak som spokojne mohol zabudnúť aj to, kde robí. Nechal som to teda tak, keď musí robiť aj v sobotu, tak musí robiť aj v sobotu a bodka.
„A vďaka za to prenocovanie aj za tú sprchu…“ povedala, keď si už pri dverách obúvala tenisky.
„Monika, dáš mi na seba mobil?“ spýtal som sa v momente, keď už držala kľučku na vchodových dverách.
Na chvíľku sa zarazila a potom povedala niečo, čím ma v daný okamih ale totálne odrovnala: „A ty odkiaľ vieš, ako sa volá moja sestra!?“
Tak toto som fakticky nevedel zdôvodniť – odkiaľ ja už môžem vedieť, ako sa volá jej sestra, že? Tak neprezradím, že som jej prehrabal všetky vrecká, či?
Nastalo niečo, čomu sa odborne hovorí „trápne ticho“. Našťastie netrvalo dlho. Možno tak 5 sekúnd, no keďže ona sa zjavne ponáhľala, jednoducho zavrela za sebou dvere a už jej nebolo.
Použitá fotografia: Belly girl / Autor: Robert McDon / Licencia: CC BY