(13) Uvidíme, čo budú ešte hrať
Včera sme boli spolu vonku a dnes sa tvárime, akoby sa nič nestalo. Teda, veď naozaj sa nič nestalo. Vo firemnom telefónnom zozname som našiel jej číslo. „Ahoj, mas sa?“ vyťukal som na svojom mobile. Nič duchaplnejšie mi nenapadlo. „Dôležité je nestratiť kontakt,“ opakoval som si v duchu, akoby každou sekundou hrozilo, že zabudne na včerajší večer. Text SMS preletel vzduchom do kancelárie o poschodie vyššie.
„Mam sa ok. Stary zas vyskakuje. M“
Čajovňa sídlila v prerobenej pivnici rodinného domu. Dnu sa liezlo cez štyri schody smerom dole a potom cez malé dvere s kovovou kľučkou. Bolo tam teplo, až dusno a okuliare sa mi hneď zahmlili. Zložil som ich z nosa a ostal stáť dezorientovaný pri vchode, no Monika ma chytila za rameno a postrkovala vpred. V miestnosti sa šírila príjemná vôňa rôznych čajov a hudba, pri ktorej sa mi vždy chce ísť na WC. Rain forest, či ako sa to volá.
„Ahoj,“ skoro šeptom nás privítala baba s dlhým vrkočom, ktorá tu obsluhovala. Všade vládol pokoj a šuchotavé ticho. Čajovňa bola tvorená izbietkami, kde na malých drevených stoličkách a tiež na vankúšikoch na zemi posedávali ľudia. Podarilo sa mi nazrieť do vedľajšej kutice. Boli tam zväčša iba páriky, ktoré sa o niečom pokojne a ticho rozprávali.
„Ahoj,“ odzdravila jej Monika.
„Chceli by ste niečo v súkromí? Práve sa nám uvoľnil box,“ opýtala sa baba.
„Dobre.“ Monika ani nečakala na moju reakciu a hneď súhlasila.
Dievča s vrkočom nás previedlo cez dve miestnosti s nízkym stropom, až do zadnej časti čajovne. Zopár čajuchtivých jedincov sme museli prekročiť, pretože na zemi zaujímali rôzne polo-ležiace polohy.
Box pozostával z vyvýšenej plochy asi 1,5 x 1,5 metra, ktorá bola od okolitého sveta z troch strán oddelená meter vysokou drevenou priečkou a vpredu závesom. Vo vnútri bol koberček, vankúšiky a malý, asi 20 centi vysoký stolík. Na stolíku horela sviečka. „Vypnite si prosím mobily,“ upozornila nás predtým, ako na vyvýšenej podložke nechala ponukový lístok a odkráčala preč.
Monika si vyzula čierne lodičky a úhľadne ich uložila pred drevený podstavec. Potom sa prehupla do vnútra boxu, nohy si zložila pod zadok a starostlivo si upravila sukňu. „Posaď sa,“ usmiala sa na mňa a ukázala mi rukou na miesto oproti nej, zatiaľ čo ja som tam stál a nemo civel na jej prekrásne nohy vo svetlých silonkách. Usadil som sa z opačnej strany stolíka. Natiahla sa k okraju boxu a z háčika zvesila šnúrku, ktorá držala záves. Ten sa zviezol dole a oddelil nás od okolitého sveta.
Ďalšiu SMS som jej poslal po obede: „Si tu aj dnes vecer?“
Odpoveď zapípala po chvíli: „Asi do 7. A ty?“
„Tiez tak.“ odpísal som obratom.
Hrali sme sa takú hru. Volá sa to „udržme si spolu kontakt, no neprežeňme to zas s tou náklonnosťou“. Bolo by jednoduchšie zdvihnúť telefón, zavolať jej a dozvedieť sa potrebnú info takýmto spôsobom. Dokonca by ma to nestálo (na rozdiel od SMS) ani korunu. Ale to by nebolo ono. Pokazilo by sa tým niečo nezvyčajné. Tá skrytá náklonnosť, ktorá bola medzi nami zatiaľ len v zárodku, v snoch a predstavách a držala nás oboch v napätí a strehu. Keby som jednoducho zdvihol telefón, bol by to obyčajný rozhovor, čistá výmena informácií. No takto, takto to bolo niečo tajomné a zázračne dokonalé.
„Trilili, trilili, …, trilili, trilili, …, tri,“ telefón na mojom stole začal zvoniť. Chvíľu som váhal, či ho vôbec zdvihnúť. Ktorý úchyl mi môže volať o pol siedmej večer? V hlave mi prebehli asi dvaja – traja zákazníci. Prípadne šéf, ktorý predpokladám teraz večer doma otvoril notebook a začal opäť pracovať. No potom ma osvietilo. To bude Monika!
„Prosím,“ ozval som sa preto veľmi zdvorilo.
„Ahoj, to som ja, už som myslela, že si šiel domov,“ vysypala na mňa priamo.
Po chodbe sa ešte presúšali ľudia, ktorí tak ako ja zabudli kde vlastne bývajú, ale v našej kancelárii som bol už sám.
„Niiije, ešte som tu,“ zatiahol som spevavým tónom. Bolo počuť, ako sa na druhej strane linky usmiala.
„Ideme aj dnes večer niekam von?“ opýtala sa priamo a otvorene, akoby sme spolu chodievali von každý večer už pätnásť rokov.
„Poďme. Prídeš sem, keď skončíš?“ Srdce sa mi rozbúchalo a na spánkoch som cítil každý jeho úder.
„Dobre, tak idem.“ Nečakala ani na odpoveď a zavesila. O dve minúty sedela v mojej kancelárii, na Milanovej stoličke. Uvedomil som si, že keď mi volala, musela už byť nachystaná vo dverách. Ináč by bola rekordérka v balení vecí do kabelky, čo väčšina žien určite nie je. Zavrel som dokument, ani som nedokončil slovo, ktoré som mal rozpísané. Prezul som si druhé topánky, zobral svoje veci a mohli sme ísť.
Zaparkovali sme v podzemnej garáži veľkého nákupno – zábavného centra. V McDonalde sme hodili rýchlu večeru. Nie je to žiadna romantika, to sme sa zhodli, no bol to jediný spôsob ako sa rýchlo zbaviť hladu a pritom nečakať pol hodinu, kým šéfkuchár nejakej nóbl reštiky rozmrazí jedlo v mikrovlnke.
„Na aký film pôjdeme?“ spýtal som sa pomedzi hranolky.
„Uvidíme, čo budú ešte hrať…“ odpovedala pomedzi svoj šalát.
Vybrali sme si film, ktorý začínal o 21:00. Kúpil som lístky a zvyšný čas do začiatku sme sa prechádzali po nákupnej pasáži – pomedzi obchody, osvetlené výklady a umelé palmy. V obchodoch s oblečením, ktoré mali ešte otvorené, postávali predavačky a sledovali presný čas. Monika občas do niektorého vbehla, zbežne si prirovnala zopár neskutočne drahých handier a pokračovali sme ďalej. Kým si ona obzerala oblečenie, ja som bol nablízku a držal jej kabelku.
Film sa skončil a v klimatizovanej sále sa rozsvietilo. Na plátne ešte bežali titulky, keď sa ospalí diváci začali dvíhať zo sedadiel a zberať k východu. Monika však ostala sedieť. V držiakoch na nápoje boli prázdne poháriky od Coca-Coly, na zemi pri mojich nohách ležal prázdny, šesťlitrový kelímok od pukancov. (A to mi nechcela veriť, že ich zjeme!) A boli sme ticho. Nevedel som, čo tým sleduje, prečo tu ešte stále sedíme, ale nechcel som kaziť túto chvíľu blbými otázkami. Všetko, čo mi vtedy napadlo vyznievalo neprirodzene, až podráždene: „Ideme?“, alebo: „Môžeme už ísť?“. To nie, radšej budem predsa len ticho.
Poslední ľudia zahli do dverí a my sme zostali v kinosále sami. Monika ma prebodla očami, naklonila sa ku mne a prisala sa na mňa perami. Chvíľu ma len bozkávala, ale sila našich bozkov pomaly naberala na intenzite. Obom nám išlo o to isté – o SEX. Ruka sa mi zviezla na jej prsia. Pohladil som ju cez blúzku po podprsenke na mieste, kde som očakával jej bradavku. Napla sa oproti mojej ruke a pritlačila sa ku mne ešte viac. Vtom zhaslo svetlo. Zľakli sme sa, ale keďže sa nič viac nedialo, nikto nás neprišiel vyhnať von, pokračovali sme v objavovaní našich vášní.
Zdvihla sa z kresla a postavila sa oproti mne. Krivky jej tela osvetľovali len modré núdzové svetielka. Stiahla si gumičku z vlasov a nechala ich rozpustené padnúť dole. Potom si vyhrnula sukňu a posadila sa mi na kolená. Objímali sme sa a treli sa jeden o druhého. Okolo nás to len tak sršalo výbojmi elektrizujúceho vzrušenia.
„Tu nie, poďme radšej ku mne,“ pošepkala mi do ucha.
Trochu sme sa upravili a vyšli sme von. Trhač lístkov pri vchode na nás udivene pozrel a my sme sa na neho potmehúdsky usmiali. A potom, držiac sa za ruky, bežali sme k autu.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com