(16) A sme došli
Po úspechu v súkromnom živote ma o týždeň čakali „úspechy“ i v pracovnej sfére. Dostal som výpoveď. A nie len ja. Spolu so mnou i celá naša kancelária.
Prídem si v pondelok ráno do práce, síce bez pracovného optimizmu, no za to 20 minút pred ôsmou. V našej kancelárii ešte nikto. Na stole ma však už čakala obálka s mojím menom: „Do vlastných rúk,“ – písalo sa na nej. „Na Vianočné blahoželanie ešte trochu priskoro,“ hovorím si.
Vážený zamestnanec,
sme Vám vďační za odpracovaný čas, no z dôvodu zmien vlastníckych vzťahov v našej spoločnosti sa mení i organizačná štruktúra firmy. Z uvedených dôvodov bolo Vaše pracovné miesto zrušené. Uvedené zmeny súvisia so zefektívnením… Bla-bla-bla.
V najbližšom čase Vás bude kontaktovať pracovník personálneho oddelenia a dohodne s Vami podmienky Vášho odchodu.
„Aké milé, takto po ránu,“ hovorím si. Aj Lukáš a Milan mali na stole rovnaké obálky.
Zapol som hneď počítač a na 3 CDčká napálil všetky dáta z disku. Vôbec som nad tým nerozmýšľal, pálil som rad-radom celý adresár „My Documents“. CDčká bez obalu som zabalil do kancelárskeho papiera, vložil do obálky, napísal na ňu pracovnú adresu môjho kamoša a celé som to vhodil do škatule na chodbe. Raz za deň túto škatuľu asistentka vyberie a odnesie na poštu.
Cítil som sa ako v akčnom filme. Som tajný agent, ktorý práve šlohol super tajné plány atómovej ponorky. Teda, aby som ostal pri zemi, bola to len hromada rôznych prepočtov, analýz a tabuliek, ktoré aj tak neviem, na čo mi budú. Takto nejako to však urobil aj jeden zlodej obrazov. Vlámal sa do galérie, no obraz neodniesol zo sebou, ale jednoducho si ho nechal poslať poštou. A z toho, aký som šikovný, som mal zrazu dobrý pocit.
Presne o 8:00 dokvitol do mojej kancelárie šéf. „Je mi to ľúto,“ povedal pri pohľade na otvorenú obálku. „Máš sa ihneď dostaviť na personálne. Lukáša s Milanom tam pošlem tiež – hneď ako prídu.“ Zaťal som zuby, zahryzol som si do pery a pokýval som hlavou. „Ok, tak idem. Čo to budeme odkladať.“
Základom každého rokovania silnejšieho so slabším je vyvíjanie psychického nátlaku. Cestou po schodoch som rozmýšľal, aké nevýhodné varianty mi budú ponúkať a ako sa im ubránim. Nič rozumné mi však nemohlo napadnúť. Iba som cítil, že narastajúci stres mi zabraňuje logicky uvažovať.
Keď som vstúpil do kancelárie, bol som už nervózny ako sánky na jeseň: „Dobré ráno, mal som dôjsť ohľadom výpovede.“ Vo vnútri už sedela šéfka personálneho oddelenia a náš nový veľký šéf.
„Posaďte sa,“ povedala mi ticho personalistka a kývla na stoličku oproti. Nový šéf si niečo listoval v papieroch a tváril sa dôležito. Ani neodzdravil. Zavládlo ticho, prerušované len šuchotaním papierov. Keď konečne zdvihol hlavu, nechápavo sa pozrel na personalistku. Tá mu pošepkala moje meno, potom mu ho musela pošepkať ešte raz s dodatkom „to je ON“ a až potom si veľký nový šéf nalistoval správnu stranu vo fascikli. A znovu zavládlo ticho, prerušované len obracaním strán. Mal som sto chutí vyskočiť a zarevať na nich: „Tak to už konečne vysypte, debili!“
„Nefiem, čim si sa zaslušil, ale od vaš byvalych direktor trval na vynimosnych podmienkach vascho odchodu,“ prehovoril konečne nový veľký šéf.
„Nas navrch je nasledovany: Mosete si odcerpat aj zbyvalu dofolenku. Zasnete vsak uz dnesnym dnom. Potom ponukame ostupne jeden roha.“ Nechápavo som na neho čumel, až mi skoro spadla sánka na koberec.
„Jeden rocha,“ snažil sa opraviť nový veľký šéf, lebo mal pocit, že som nie celkom rozumel jeho lámavej slovenčine. Personalistka mu prikývla, že je to OK, že sa to dalo pochopiť. Potom pokračovala.
„Okrem toho Vám ponúkame účasť na internom školení s názvom: Ako obstáť na prijímacom pohovore, ktorý zabezpečí renomovaná agentúra.“
„Tak je,“ presvedčil nový veľký šéf. Ostalo znovu ticho, prerušované len klipkaním mojich viečok. Obaja na mňa pozerali ako na zjavenie, plní očakávania čo ja na to.
„Kde to mám podpísať?“ opýtal som sa, aby si to náhodou nerozmysleli.
Podpísal som nejaký zdrap papiera s názvom „Výpoveď dohodou“. Chcel som už odísť, dvíhal som už zadok zo stoličky, no personalistka ma ešte zastavila.
„Celý náš rozhovor má dôverný charakter. Žiadame Vás, aby ste nezverejňovali výšku ponúknutého odstupného. Ste totiž jediný, u koho sme pristúpili na tak bezbolestný a pre nás nevýhodný odchod.“ Za touto vetou si počkala, kým som jej pritakal.
„Teraz si prosím vypíšte dovolenkový lístok na zostávajúcu dovolenku. Potom si prosím zbaľte len najnutnejšie osobné veci a opustite budovu.“ Znovu som prikývol.
„Zajtra sa budete hlásiť v tejto kancelárii. Príde pracovník z našej materskej firmy a preberie od vás rozpracované veci.“
„Dohodnuté,“ finálny raz som prikývol a vypadol von.
Vo dverách som stretol Lukáša. Očami sa ma opýtal: „Tak ako?“ Zatváril som sa strašne skormútene, až zhrozene. V hlave mi však už vŕtalo niečo iné. Nezdalo sa mi totiž, že by som bol nejako výnimočne obľúbený u môjho bývalého šéfa. Nezdalo sa mi ani, že by vôbec niekedy zaregistroval, že tu pracujem. Tak prečo práve ja sa mám mať dobre?
Monika! Za to môže určite Monika!
Bolo 9 hodín a ja som vypadol do pondelkového rána. Dopravná špička vrcholila, no mne to vôbec neprekážalo. Veď času mám dosť. Monika, ďakujem!
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com