(22) Hneváš sa?

Kráčam nočnou ulicou tejto malej dedinky. Vraciam sa na chatu. Cestu osvetľujú pouličné lampy a vianočná výzdoba povešaná na stĺpoch. Keď prichádzam k lampe, môj tieň je vzadu za mnou. Akonáhle prechádzam popod lampu, tieň ako potkan vbehne podo mňa a potom, keď sa od lampy vzďaľujem, uteká predo mnou na snehom zakydanej ceste. V takejto chvíli ma vždy napádajú myšlienky na upírov, vlkolakov a inú nepríjemnú háveď. Neviem prečo, mám to už od detstva. Myslel som si, že dospelí ľudia sa vonku večer neboja, no asi to nie je pravda. Ja sa bojím.

Aj keď je už niečo po polnoci, vo väčšine okien sa svieti. Ľudia ešte nespia. Sú predsa na dovolenke a tak sa bavia. Z okien počuť spev, miestami prechádzajúci do ručania a zavíjania a tiež hlučnú vravu pripitých ľudí. V diaľke niekto hodil piráta a jeho rachot sa ozval celou dolinou. Psi vo dvoroch začali štekať a zavýjať ako v lacnom horore a ja som inštinktívne pridal do kroku. Je poriadna zima a tak sa snažím povytiahnuť šál z pod vetrovky trochu vyššie, aby mi neťahalo na krk.

A čo robím vonku takto neskoro v noci? Bol som odprevadiť Denisu. „Náhoda, že je tu,“ hovorím si. „Fakt náhoda.“

„Čo tu robíš,“ opýtal som sa jej, keď sme už hodnú chvíľu mlčky sedeli na mojej posteli.

„Lyžujem,“ odvetila jednoducho. „A ty?“

„Ja tiež lyžujem. Som ťa dnes videl. Na kopci.“

Náš rozhovor je spočiatku dosť kostrbatý. Akoby vonku nebolo ani stopy po snehu, akoby sme sa celý deň šúchali po zelenej tráve a teraz nám to ostalo i v našom rozhovore.

„Prepáč mi toto,“ povedala ticho a jemne sa dotkla deky. Potom sklopila zrak a bolo poznať, že sa hanbí.

„Miro je moja vzdialená rodina. Veľmi sa nevídame, no vieme o sebe. Je to môj bratranec z druhého kolena,“ pokračovala, pretože ja som stále nič nehovoril. „Hneváš sa?“

V hlave sa mi premietlo tých pár dní, ktoré sme spolu prežili a tak mi napadlo, že Denisa asi predsa len nie je zlá baba. Bola by škoda ju opäť hlúpo stratiť. Bola by škoda ju stratiť teraz, keď som znovu sám a keď nám osud doprial znovu sa stretnúť.

„Sranda musí byť,“ upokojil som ju. Rozprávali sme sa až do polnoci.

Rozmýšľam, je to láska na druhý pohľad? To asi nie. Nehodili sme sa do náručia, nevyznali sme si hlboké city, nepomilovali sme sa vonku na snehu. Mnoho vecí ostalo ešte nevypovedaných, mnoho vecí ešte stále viselo vo vzduchu ako gilotína pred popravou. Obaja sme vedeli, že tie veci by mali z toho vzduchu spadnúť, že niekto by mal prerezať motúzik a uvoľniť gilotínu, aby tak ukončil naše trápenie. No ani ja, ani Denisa sme nemali odvahu.

„Kde bývaš? Môžem ťa odprevadiť?“ spýtal som sa.

„To budem rada,“ ochotne súhlasila. Kým som si zhľadúval vetrovku, čiapku, rukavice a šál, išla sa rozlúčiť s Mirom a Mirkou.

„A kde to teda bývaš?“ opýtal som sa ešte raz vonku na ulici, pretože som si nevedel spomenúť, či mi to už povedala.

„V tom veľkom hoteli hneď pri ceste, na druhom poschodí.“

„Pôjdeš zajtra lyžovať?“ tajne som dúfal, že áno.

„Zajtra idem aj s rodičmi hore – na väčší kopec. Skibus nás ráno odvezie spred hotela. Otec povedal, že na tom vydratom všiváku sa už lyžovať nebude.“

„A musíš ísť? Ostaň radšej tu. Určite pôjde aj Miro,“ snažil som sa ju prehovárať. Akoby bol Miro tá hlavná maškrta, na ktorú ju chcem nalákať. A pritom som len chcel, aby zajtra prišla na NÁŠ kopec. No nevedel som jej to povedať priamo. Že to JA chcem, aby prišla.

„Asi nie, otec už kúpil lístky,“ vykrútila sa.

„A čo večer, môžem prísť za tebou?“ Snažil som sa. Snažil som sa ako najlepšie som vedel, aj keď to nebolo bohviečo. „S touto babou som už spal,“ napadlo mi. A predsa to bolo nejaké ťažké, dostať ju znovu na rande.

„Prísť môžeš, no večer ideme na zábavu v hoteli, takže sa budem musieť pripraviť,“ uzemnila ma načisto.

A jasné, zajtra je predsa Silvestra. Tak na to som zabudol. Zábava v hoteli. Podľa vonkajšieho výzoru toho hotela to bude určite niečo viac ako alkohol párty s karaoke hulákaním, ktorá čakala mňa v našej chate. V takom hoteli býva aj živá hudba, aj čisté obrusy na stoloch, aj seriózna večera na nich. Cítil som sa ako chudobný chlapec, ktorý sa v čiernobielom filme uchádza o ruku bohatej slečny.

„Bude tam aj Miro,“ chcel som ešte dodať ako poslednú záchranu, no v poslednej chvíli som si uvedomil, že je to absolútna chujovina, čo tu predvádzam. Proste prísť nechce a ani nepríde.

„Ešte raz mi prepáč za ten dnešný večer. Miro ma nahovoril.“

„Dobrú noc.“

„Dobrú.“

Rozlúčili sme sa celkom neutrálne, bez bozku ako som celý čas aj predpokladal. S prísľubom, že zajtra predsa len prídem za ňou, som sa vybral naspäť na chatu. „Teda, ASI prídem,“ povedal som si v duchu.

„Veď ty si do nej úplne buchnutý,“ prekvapene na mňa vybehol Miro, keď som z neho už asi pol hodinu ťahal informácie o Denise. Boli skoro dve hodiny po polnoci a ja som mu nedovolil spať, pretože som chcel vedieť všetky podrobnosti.

„Počuješ, veď ty si do nej úplne buchnutý!“ zopakoval Miro.

„Som, no a čo!“ pripustil som. „Tak prečo sem došla?“

„Chcela ťa vidieť.“

„Mňa?“ nechápal som. „Ak chcela vidieť mňa, prečo sa ku mne správa tak ako sa správa. Ako kotva z Tatrapomy. Najprv ma kúsok potiahne, kúsok namotá a potom sa mi vyšmykne a nechá ma stáť uprostred strmého kopca.“

„Nie, chcela znovu vidieť tvoju holú riť,“ uškľabil sa Miro. „Teba chcela vidieť, hádam si nemyslíš, že sem došla kvôli mne. Svoju mŕtvu babku vídam častejšie ako Denisu – sesternicu z piateho kolena, či čo mi to vlastne je. Ženy sú proste raz také.“

„Chodí teraz s niekým?“ opýtal som sa ho finálnu vec.

„A to mám ja ako vedieť?“ oboril sa na mňa Miro a vzápätí sa zamkol na WC.

Chcela ma vidieť.

[Pokračovanie: 23 – Takto mi veríš?]


Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com