(3) Uži si ju!
„Ideme ku mne!“ zavelil Lukáš.
Čo sa čudujem, celý čas to k tomu smerovalo. Alena súhlasila, Denisa driemala a nehovorila nič. Mne to bolo jedno, takže som bol tiež radšej ticho. Nočnými ulicami cesta rýchlo ubiehala a pripitý Lukáš uháňal o čosi pokojnejšie ako večer. Motor BMW vrčal, Alena driemala vpredu a Denisa spala v opačnom rohu zadných sedadiel. Celú cestu som dával pozor na Lukáša, aby náhodou nezaspal, prípadne aby si to s Alenou nerozdali priamo tu v aute. Hladkal ju po nohe, stále vyššie a vyššie. A Alena sa nebránila. Hold, tá automatická prevodovka je tiež na niečo dobrá.
Lukáš má dvojizbový byt na sídlisku. Bol som tu už zo dvakrát, ale vždy len vo dverách, po nejaké CDčko a tak. Byt nič mimoriadne, ale stačil by mi. Lepšie povedané by mi bodol. V byte neporiadok, ktorý sa neunúval ani narýchlo odpratať. Všetkým nám to bolo jedno. Usadili sme sa v kuchyni na plastových stoličkách. Lukáš vytiahol z chladničky fľašu vodky a džús v škatuli. Namiešal štyri poháre. To je super, mať vlastnú chladničku, napadlo mi.
„Na zdravie! Na nás!“ poháre zacvendžali.
„Mne je zle!“ zašepkala Denisa.
„Kde je hajzel?“ spýtal som sa Lukáša pri pohľade na bledú tvár Denisy. Vpadnuté oči blúdili po miestnosti a hľadali záchytný bod v kolotoči, ktorý sa pred ňou mihal. Chytil som ju v momente, keď sa kolenami dotkla zeme. Ledva som ju postavil na vlastné nohy. Dodnes neviem, či bola taká opitá, alebo len chcela vyskúšať, koľko odnesiem ;-).
„Druhé dvere!“ zakričal za nami Lukáš. „A pozor na koberec, mám ho z Turecka.“
Oprel som Denisu o WC misu. Pochopila čo sa od nej očakáva. Rýchlo som vypadol von, lebo by som nezniesol ten pohľad bez toho, aby som sa nepridal.
„Začni posilovať, šak ty neodnesieš babu ani do postele!“ škeril sa Lukáš. Na znak toho, že on je iný, vyzliekol dole sveter a ukázal svaly na ramene.
„Čo ideme robiť?“ spýtal som sa akoby som netušil, kde je severozápad. Bolo mi jasné, čo budú teraz robiť Lukáš s Alenou.
„Uži si ju,“ hodil rukou smerom k WC, ktoré ešte stále používala Denisa.
„Mi casa, tu casa,“ dodal ako v mexickom filme a otvoril dvere do jednej z izieb. Izba bola zariadená ako obývačka. Telka, CD prehrávač, gauč, nejaké police na CD.
„Ti drbe, veď ledva žije,“ odvrkol som.
„Rob si čo chceš, ty %$@#,“ zanadával na moju adresu. „Sama by to chcela,“ dodalo hovädo Lukáš a pobral sa s Alenou do druhej izby. Zjavne to bola spálňa. Zamkli si dvere a o minútu už bolo počuť len zvuky súlože. Alena vzdychala, Lukáš niečo nezreteľné mrmlal a posteľ vŕzgala.
V hlave sa mi prehnala myšlienka, že predsa využijem jeho ponuku.
„Nebuď mäkký. Kedy sa najbližšie dostaneš do takejto situácie? Aj tak si nebude nič pamätať,“ povedalo moje zlé Ja a ukázalo mi obraz nahej Denisy ležiacej na gauči.
„Nebuď sviňa, ty sviňa,“ povedalo moje dobré Ja.
„Je to životná šanca. Uvedom si to. Už dávno si nič také nerobil,“ oponovalo zlé Ja.
„Chcem ísť domov,“ ozvalo sa z chodbičky.
Denisa stála opretá o stenu a hľadela do podlahy. A podlaha ju chladila na bosé nohy. Až teraz som si všimol jej piercing na bruchu.
„Ok,“ pomohol som jej do topánok a bundy. Hneď som cez ňu prehodil aj svoju bundu. Skontroloval som či máme všetko, pár sekúnd som sa započúval do výkonov Lukáša a Aleny a zabuchol som dvere. Guľa na dverách nás oddelila od bytu. Oprel som Denisu do výťahu a na mobile vyťukal číslo taxíka.
„Kde bývaš?“ snažil som sa z nej vytiahnuť miesto, kam ideme.
Vytlačila zo seba názov VŠ internátu.
„Kde presne? Izba, poschodie?“ nedal som jej pokoj.
Vyšli sme von. Pršal jemný a slabý dážď. Donútil som Denisu, aby sa trochu poprechádzala.
„Tlačia ma topánky,“ povedala a vyzula sa.
„Moja, ak teraz neochorieš, tak už asi nikdy,“ pomyslel som si. Bosými nohami ťapkala po mokrom chodníku. O chvíľu ich mala celé špinavé až nad členky.
„Nech mi neovracia sedadlá, jasné?“ upozornil ma taxikár hneď ako si všimol, že moja spolucestujúca nie je celkom pri zmysloch.
„Budem na ňu dávať pozor,“ ubezpečil som ho.
Celú cestu sme mlčali.
„Počkáte ma?“ spýtal som sa taxikára na mieste, zberajúc sa von.
„No jasne, a ty sa už nevrátiš. Najprv zaplať!“
Hodil som taxikárovi nejaké peniaze a pomohol Denise vystúpiť. Jednou rukou sa ma pridržiavala, druhou si niesla vyzuté topánky. Odprevadil som ju k vrátnici internátu.
„Preukazy, preukazy,“ vítal nás vrátnik na dôchodku, výzorom tesne pred smrťou.
„Ja ju len odprevádzam,“ oponoval som, akoby som nikdy nebýval na intráku a nevedel ako to chodí.
„Tak vás nemôžem pustiť!“ víťazne zahlásil a postavil sa nám do cesty. Tiež neviem, čo nesedí vo svojej sklenenej búde a nepozerá televízor. Za mojich čias to tak fungovalo.
„A vy slečna, kde máte preukaz?“ pokračoval v paľbe otázok vrátnik.
Denisa sa pohrabala vo vrecku bundy a vytiahla malú kartičku.
„Zvládneš to sama?“ opýtal som sa.
Mlčky prikývla a otrčila kartičku vrátnikovi desať centimetrov pred oči. Odišla bez pozdravu. Sledoval som ju až kým zašla za roh. Potom som kývol vrátnikovi na pozdrav a pobral sa preč. Vonku sa rozvidnievalo.
Všetko bolo zrazu preč. Všetko bol len sen. V hlave mi hučalo od hlasnej hudby nočného klubu. Vyschnuté ústa ma prinútili vstať. Napil som sa čistej vody z vodovodu.
„Bol to len sen,“ povedal som nahlas zachrípnutým hlasom a ľahol si znovu do postele. O dve minúty som už znovu spal. A vedľa mňa, vedľa mňa na stolíku ležal zhužvaný papierik, ktorý som nadránom vytiahol z vrecka nohavíc. Papierik a na ňom jedno meno s číslom izby, ktoré som si načmáral včera večer v taxíku, aby som ho nezabudol.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com