Naša ďalšia zastávka bola Očová, kde mala byť ďalšia skrýša zo série „Na ľudovú nôtu“. Mala byť, ale nebola, respektíve sme ju nenašli. Aj keď sa zdala byť teda jednoduchá – stĺp, ktorý sme celý prehmatali, od zeme až kam sme dočiahli, no nebola tam. Takže nič, preskakujeme a ideme...
Naša ďalšia zastávka bola zhodou okolností autobusová zastávka. Umiestnenie nám bolo hneď jasné, no aj tak nám chvíľu trvalo, kým sme ju našli. Ja vždy hľadám niečo väčšie ako to v skutočnosti je. akoby sa tí owneri báli ukryť niečo čo i len trochu väčších rozmerov… Keď ale Ďuri pozrel...
Posilnený obedom a hlavne doobedňajším úspechom, kedy sa nám podarilo nájsť 7 (!) úkrytov, hovorím kamarátovi Ďurimu: „Počúvaj, pome niekam ešte von na nejakú moto-prechádzku po okolí. Rozprávať sa môžeme aj popri hľadaní kešiek. A dievčatám chýbať nebudeme, tie majú o čom klábosiť aj bez nás.“ Boli už síce 3...
Úteková séria nás z nejakého neznámeho dôvodu namiesto po turistickom chodníku ťahala popri poli. Čo by teda nebolo až také zlé, len keby to pole nebolo úplne rozbahnené. Ešte že tam bola tá čierna rúra, po ktorej sa dalo chvíľami ísť. Každopádne, bola to aj tak posledná nájdená z tejto...
Po nájdení skrýše Kaplnka Voliarky, vrátili sme sa späť k tejto „útekovej“ sérii. Na tejto keške nás najviac potešila tá veľká čierna hrubá rúra, po ktorej sa dalo chodiť a cvičiť si na nej rovnováhu. Čo sme teda hneď na čele s Ondrom aj využili. 🙂 Inak miesto dosť o...
Ja viem, že nemusím rozumieť všetkým veciam na tomto svete a táto keška je jednou z nich. Skrýša venovaná dedine Michalková, avšak umiestnená 4km mimo, niekde pri zablatenej poľnej ceste, kde teda absolútne nič nie je? No neviem, či o tomto mal byť geocaching, keď ho vymysleli… Maskovanie bolo kedysi...
Rekreačné stredisko Salašky nad obcou Turecká sme mali po ceste na našej teambuilding turistike s kolegami: Staré hory – Majerova skala – Turecká. Keška na križovatke ciest, kde v podstate nič nie je, teda okrem nejakého umelého jazierka… Chvíľu nám trvalo prehrabávanie sa medzi skalami v kríkoch, ale našťastie sme...
Taká skrýša, jak sa hovorí „kde nič, tu nič“. Ešte aj tá studnička bola vyschnutá. Cestou zo Súľovského hradu, prechádzali sme okolo, ešte som sa aj neskoro opamätal, musel som sa kúsok vrátiť, našťastie nie ďaleko. S hľadaním mi pomohli deti z našej výpravy, našli sme ju rýchlo, zalogovali, obetoval...
Druhá skrýša cestou na Divokú vodu bola táto „Na skok všade“. Nuž, niekedy keška nemá väčší význam ako to, že existuje. Ako napríklad táto – síce ako píše autor na skok všade, ale inak v peknej riti, kde nič tu nič. Nevadí, každopádne oceňujem maskovanie v podobe falošného hríba. A...