Táto keška označuje kostol v centre Vodíc. Chvíľu sme chodili okolo hlavného vchodu, práve bola omša a ľudia stáli aj vo vstupnej chodbe. Bol som presvedčený, že bude ukrytá niekde tam (pri hlavnom vstupe, respektíve vo vstupnej chodbe), takže som sa tam chvíľu motal, až na mňa začala jedna pani...
Moja prvá Chorvátska keška – samozrejme, že počas letnej dovolenky. Kostol OKIT – vyzerá z vonku dosť moderne, na prvý pohľad skôr ako požiarna zbrojnica alebo nejaká industriálna budova (bez urážky). Auto sme nechali dole na začiatku krížovej cesty a kopec vyšliapali peši. Z hora bol veľmi pekný výhľad.
Večer pred som tade po nábreží Vltavy prešiel asi 5 krát. Na druhý deň počas ranného keškovania som zistil, že je tam aj skrýša. Asi 10 minút som tam pozeral dole do vody, kým som ju našiel. Samozrejme, celý čas som stál pri nej. Znovu som v nej nechal moje...
Druhá keška nájdená počas služobky v Prahe. Napriek rannej hodine sa tam motalo kopec ľudí, ale ja sa držím hesla, že ak ide človek priamo na vec, budí najmenej pozornosti. Takže keď som zbadal kde na 99% bude, jednoducho som ju zobral a na chvíľu si s ňou sadol priamo...
Služobka v Prahe: ráno som vstal už o 5:30 a hádajte čom som šiel robiť. No predsa kešky hľadať! Túto som mal relatívne blízko hotela a podľa obrázkov sľubovala skvelý výhľad (aj keď ten som mal aj priamo z okna hotela). Hľadanie mi chvíľu trvalo, pretože pod stromami v parku...
Tak veru, kto hľadá nájde. Našiel som ju vlastne celkom ľahko. Mal som ju ako kompenzácia za jednu potvorskú kešku neďaleko, ktorú sa mi však nájsť nepodarilo. Inak ničím nezaujímavé miesto, potešilo ma však, že som sa zapisoval ako prvý do úplne nového logbooku.
Moja druhá nemecká keška bola odlovená počas čakania na Aďu, kým boli v nedeľu ráno na sv. omši – kostol v mestečku / dedine Waghäusel.
Na druhý deň po sestrinej svadbe sme sa boli prejsť po mestečku Reilingen, v ktorom sa konala svadba. No a samozrejme som pozrel, či tam nie sú nejaké kešky a jednu sme aj našli. Pri požiarnej stanici. (Moja prvá keška nájdená v Nemecku!)
Dnes ďalší nepríjemný zákaznícky zážitok. Tentokrát Bratislavská vodárenská spoločnosť. Som rád, že mi aspoň raz do týždňa niekto pripomenie, že ešte stále žijem na Slovensku. Pani Henrieta T. dnes asi nemala dobrý deň. Najprv ma zdrbala, že neviem čo to znamená „pripojenie na T-kus“. Keď som sa jej pokúšal vysvetliť...
Najprv to boli žiletky. Potom bambusové ponožky, vodné filtre, slipy, zase ponožky, zbierky mincí, autíčok, dámske spodné prádlo a opäť ponožky. Ok, s prvým ponožkárom ma ešte bavilo rozprávať sa na tému „a naozaj ste spokojný so svojimi súčasnými ponožkami?“ Ďalších som už posielal hneď z obratu do divej buše. No čo sa to deje teraz s tými registračnými chujmi, to už nemá obdobu!