(1) Dobrá ponuka

Rádiobudík svietil zelenými číslami do ranného šera. Zas som sa zobudil minútu pred zvonením. Stáva sa mi to pomerne často. Neviem prečo nemôžem spať až do zvonenia. Moje vnútorné bio-hodiny ma vždy zobudia tesne predtým, ako sa zapne rádio. Na vine bude asi starý drnčavý budík, ktorý som mal kedysi doma. Vždy keď ráno začal zvoniť, prežíval som ťažké šoky. A asi preto sa u mňa postupne vyvinul odpor ku všetkých budiacim zariadeniam, aj keby ma budili len tichým šepkaním do ucha.

Začalo hrať rádio. Rýchlo som ho vypol, aby som nebudil spolubývajúceho. Peťo čosi zamrmlal a prevalil sa na druhý bok. Ináč super chalan. Len nejako nevieme nájsť spoločný čas na rozhovor. On chodí do práce zväčša na nočné, ja som normálny a pracujem cez deň. Preto sa na izbe iba striedame. Ale aspoň viem, ako sa volá.

Vôbec sa mi nechcelo vyraziť do ulíc mesta – vonku prší a je kosa. No biznis je biznis. A je piatok, takže sa mi šlo o to ľahšie. Vsuniem sa do poloprázdnej električky. Hlavná výhoda bývania na kraji mesta je, že do prostriedkov MHD nastupujete medzi prvými. Keď si už hneď nesadnete, aspoň môžete zaujať pohodlné miesto pri vertikálnej tyči. Presne 7:55 som sa dotrepal do práce. Cestou k výťahom som sa ešte zastavil v bufete kúpiť niečo rýchle na raňajky. Šéf si na presnú dochádzku potrpí. Bolo 8:00, no do dochádzkovej knihy som napísal čas príchodu 7:57. Je to pekný zvyk – dať šancu kolegom, aby prišli načas.

Vo dverách kancelárie ma vítal Milan so svojím typickým úškrnom na ksichte.

„Že ideš!“ škeril sa na mňa.

„…-bré ráno,“ precedil som pomedzi zuby. Niektorých ľudí proste nemám rád. Niektorých ľudí by som najradšej zabil. A hlavne ráno.

Usadil som sa za svoj počítač, otvoril si jogurt a načal rožok. Počítač ticho vrčal a do toho mi Milan opisoval nejakú strieľačku, ktorú včera doma drvil dlho do noci. Ani trochu ma to nezaujímalo. Hrať na počítači som sa prestal asi v prvej triede na výške.

Milanovi to však neprekážalo: „… a potom som mu trafil rovno do čela. Tí vojaci sú takí premakaní, že nepadnú hneď na zem. Najprv sa im podlomia nohy a až potom spadnú. … Ak chceš, požičiam ti to,“ ukončil svoj monológ. S výrazom samaritána, ktorý mi práve ponúkol záchranu môjho života pred skapaním od nudy, očakával moju reakciu.

„Ja na to nemám počítač, tá moja stará vražda to nezvláda.“

Milan hodil plecami a usadil sa na svoju otočnú stoličku.

Do kancelárie sa ako veľká voda vrútil Lukáš. Lukáš je náš tretí kolega. Ako vždy, prišiel 10 minút neskoro. Zato samozrejme perfektne upravený, vlasy nagelované na „mokrý efekt“, topánky nablýskané – proste dokonalý vzhľad. Lukáš je typ, ktorý si na takéto veci potrpí. A navyše je to typ človeka, ktorý nemá s ničím problém. Na všetko kašle a na nič mu neprídu. A keď mu na niečo prídu, tak vždy zahrá chudáčika, ktorý za nič nemôže. A všetci mu to zožerú aj s navijakom. A keď nezožerú, aj tak si z toho nič nerobí. Lukáš je proste šťastlivec, ktorému sa všetko prepečie. No a čo ma najviac štve, ženské si za ním idú nohy dolámať.

Lukáš si hneď vo dverách začal nacvičovať svoj prípadný prejav pre šéfa:

„Kokso, tak dnes prísť do práce načas to je $@$#^! ťažké. Nejaký debil %#@%$#! vybočil a trafil takého #%#@! na škodovke. A ja som potom za nimi ako taký #@!%@# starý čakal…“

Prejav ešte chvíľu pokračoval opisovaním toho, ako pred ním vybuchla cisterna, urobila kráter 20 x 20 metrov, potom sa stala hromadná nehoda (minimálne tak 30 áut), spadol most a do stredu cesty šľahla ruská družica, ktorá prestala byť ovládateľná, no Rusi to zatajili, aby nebol škandál. Jeho príbehy poznáme všetci naspamäť a dávno ich púšťame jedným ucho dnu a iným otvorom tela von.

V podstate sa celý deň nič zvláštne nestalo. Šéf dnes Lukáša nevymákol, takže sme nemali ani kultúrny program s Lukášovým vystúpením. Zato však tesne pred obedom Lukáš hovorí:

„Starý, poď so mnou na jedno kafe. Pozývam ťa.“

Tak to ma teda dostal! Lukáš ma pozval na kávu. Za tým niečo bude. Vytratili sme sa na obed.

„Potrebujem s niečím helfnúť, starec,“ začal na mňa mierne. Zapálil si cigaretu a dym vyfúkol do priestoru reštaurácie.

„Do paže! Zas bude chcieť, aby som ho kryl pred šéfom,“ preblesklo mi hlavou, no nepovedal som nič.

„Mám pre teba #@$% dobrú ponuku,“ pokračoval Lukáš. „Zbalil som jednu super kosť na dnes večer. No vieš #$@$^& aké sú baby trafené. Pôjde von aj so svojimi dvoma kamoškami. Tri baby, to je moc. Ak pôjdeš so mnou, tie dve môžu byť tvoje.“

No fajn, mám robiť Lukášovi krovie. A veď prečo nie. Aj tak nemám nič na dnes večer. Vďaka Lukášovi môj sexuálny život nekončí v kýbli, mydlil som si zvyšok dňa ruky, aj keď môj sexuálny život v kýbli už dávno bol.

(pokračovanie)


Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com