(15) Keď ja vás mám oboch tak rada!
Firmu nám predali. Už je to isté, už je to na papieri. Na rozlúčkovej párty však sedím sám. Teda je tu aj Milan a Lukáš, no oboch mám v paži. Šéf, vlastne už bývalý šéf, sa so všetkými rozlúčil, po mene poďakoval vedúcim jednotlivých oddelení a tiež aj svojej asistentke (Monike). Potom poďakoval aj nám – radovým pešiakom a odfičal na svojej audine ta het. Monika ho hneď nasledovala. Chcel som ju ešte zastihnúť, chcel som ju ešte raz objať a presvedčiť ju, aby neodchádzala, ale nestihol som. Keď skončila oficiálna časť večierka, zrazu jej nebolo.
A vlastne som ju stihnúť ani nechcel. Tak ako sa to skončilo, sa to skončilo definitívne. Musel som tam len sedieť a pozerať sa na ňu, na jej tvár, vlasy, oči, štíhle nohy. A potom ju nechať odísť. Nechať odísť bez náznaku toho, že by ma to mrzelo. No napriek tomu som chcel za ňou vybehnúť a zvrátiť čas späť, vymazať jej pamäť a nechať si ju len pre seba.
Pýtate sa: „Čo tak zrazu?“ I ja si kladiem túto otázku. Prečo už do šľaka nemôžem stretnúť nejakú, ktorá ma nepodrazí? Ktorá na mňa po čase neušije príšernú búdu. Takú, ktorej budem môcť veriť. Neviem. Sám neviem. Možno je to tým, že som slepý. Že láska je slepá a tak nevidím to, čo je iným jasné ako slnko nad hlavou. No nič, kým na to prídem, chvíľu to ešte potrvá. Tak vám aspoň poviem, ako to bolo s Monikou.
Mám pocit, že za jeden jediný týždeň som zažil viac ako za celý život. A to všetko preto, že som bol s Monikou. Boli sme spolu plávať v krytej plavárni, boli sme spolu hrať bowling, boli sme jazdiť na motokárach, boli sme nakupovať. No a potom sme sa milovali.
Zdá sa mi to až priveľmi jednoduché. Nemáme voči sebe žiadne záväzky, žiadne povinnosti. A aj preto mám dojem, že nám to klape. Každý si robí, čo chce, nemusíme sa jeden druhému navzájom spovedať: „Čo si robil? Kde si bol? S kým si tam bol?“ Keď niekto z nás nemôže, jednoducho povie: „Dnes nie,“ – a nič sa nedeje. A keď má jeden z nás veľkú chuť, jednoducho poprosí toho druhého. Je to super! A myslím, že práve preto nám to klape. Nehádame sa spolu. Nemáme sa o čom – teda to som si aspoň myslel.
„Kúpil som ti kvet,“ hovorím hrdo vo dverách, držiac v ruke červenú ružu. Je večer a ja som po vlastných došiel k Monike domov. Monika má však červené, uplakané oči. S rozmazaným mejkapom vyzerá o 10 rokov staršia.
„Stalo sa niečo?“ spýtal som sa, pretože len čo som jej podal ružu, znova sa pustila do usedavého plaču.
„Keď je neviem, čo mám robiť, …,“ vzlykajúc sa zviezla do kresla. Na stolíku i po zemi sa povaľovali mokré papierové vreckovky. Pochopil som, že tu vyrevuje už hodnú chvíľku. Uprostred tých smrkancov sa váľal zhúžvaný papier s čiernymi písmenkami.
„Čo sa stalo, povedz!“ nabádal som ju ticho. Sadol som si ku nej na operadlo kresla a objal som ju okolo pliec.
„Marek mi písal,“ vzdychla a okom hodila smerom na papier na stole.
„A kto je Marek?“ opýtal som sa nechápavo, no odpoveď som poznal. Chcel som len oddialiť tú blbú chvíľu, chcel som len nejako zdržať situáciu. Akoby som čakal, že všetko sa zrazu otočí, že Monika vyskočí a vysmeje ma, že to bol iba žart a že sa nič nedeje. Marek je ten z Prahy. Teda neviem, či priateľ, kamarát, nabiják, snúbenec alebo kto vlastne. Je to však ten z Prahy.
„Marek chce, aby som sa k nemu vrátila.“
„No do frasa, horšie to už ani nemôže byť. Prečo sa všetko musí takto pokašlať?“ zanadával som v hlave.
„A čo ideš robiť? Vrátiš sa?“ predpokladal som, že Monika to už má dávno rozmyslené. Vlastne som ani nečakal, že by pri rozhodovaní mala brať do úvahy môj názor.
„Keď ja vás mám oboch tak rada!“
„Nuž, asi si budeš musieť vybrať,“ provokačne som jej hodil do očí. Vzápätí som vyskočil z operadla, akoby mi zabodli stovku klinec do zadku. Lomcovala so mnou nervozita. Skúšal som sa však ovládať a tak som sa posadil oproti nej na gauč.
„Na dvoch koňoch predsa jazdiť nemôžeš!“
Vysmrkala sa do novej vreckovky a smutne na mňa hľadela: „Idem do Prahy. Idem do Prahy a skúsim to s ním znovu.“
„Prečo neostaneš tu? Veď si mi hovorila, že ste sa nedohodli, nie? Rozišli ste sa predsa! Tak prečo nezostaneš tu, so mnou?“ vybafol som na ňu hrču slov, ktorá mi stála v krku.
„Ty tomu nerozumieš.“
„Akože tomu nerozumiem? Myslela si chvíľu aj na mňa? Uvažovala si chvíľu aj nad tým, že by si ostala so mnou?!“
Čím viac som rozumel tomu, čo chce urobiť, čím viac som rozumel Monike ako takej, tým viac som bol zúrivejší. Nevydržal som už sedieť na tom prašivom gauči a tak som chodil nervózne po izbe.
„Chcem ísť za ním. Nikdy sme sa vlastne nerozišli,“ zašepkala potichu, akoby sa bála mojej reakcie.
„A čo potom ja, to bolo čo? Len tak pre zábavu?“ kričal som po nej, až dostávala strach. Krčila sa v kresle a snažila sa uhnúť môjmu pohľadu.
„Ja neviem, bola som taká, …, taká sama. A chcela som sa mu pomstiť. Za to, že ma tu nechal samú. A, a, ty si celkom milý chalan. A potom sa mi to s tebou páčilo. Som si na tú pomstu zvykla. … Ja viem, všetko som to pokazila.“ vzlykala.
„No fajn, takže som ti už poslúžil. A teraz ma môžeš poslať k vode. Pomstila si sa mu. A mne prečo? Čo som ti urobil?“
„Vieš čo, choď preč!“ skríkla na mňa zrazu. „Všetci myslíte len na seba. Dajte mi už pokoj!“
„Si obyčajná štetka!“ precedil som pomedzi zuby a pobral sa von.
„Počkaj, nechoď, nechoď prosím ťa,“ vzlykala Monika, no ja som ju už nevnímal. Z celej sily som buchol dverami a vypadol von do chladného večera.
S Monikou je už definitívny koniec. Škoda. Skončí v našej firme a odíde do Prahy. A ja ostávam tu, na tomto malom zaondenom Slovensku, s novou depkou na krku.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com