(18) Tak si ťa píšem
Buch, buch, …, …, buch, buch, …, …, buch, buch, …, …
Prebral som sa s hlavou prilepenou na skle. Sedím a driemem vo vlaku. Pri ďalšom buchnutí kolies o výhybku som si tresol hlavu o rám okna. To ma už načisto prebralo a tak pozerám, ako vchádzame do stanice.
„Dobrý deň, mladý pánko. Môžem si ku vám prisadnúť?“ opýtala sa vitálna dôchodkyňa obvešaná taškami a nečakajúc na odpoveď vtrepala sa do kupé.
Okrem nás dvoch tu sedí ešte jeden starší pán, čo celý čas číta knižku zabalenú do novinového papiera a tiež žena v stredných rokoch, ktorá si už sedemnástykrát listuje ženský časopis. Konverzácia doteraz viazla.
„Joj, to som sa spotila, idem pozrieť syna a nesiem mu nejaké darčeky,“ spustila teta, len čo sa uvelebila na sedadlo. Vlak sa pohol a ostatní dvaja spolucestujúci skryli svoje pohľady za rozčítané veľdiela. Bolo jasné, že jedine ja sa môžem stať obeťou tejto naspeedovanej tety. Tvárim sa vľúdne, no po pár vetách prestávam vnímať. Je po Vianociach, štyri dni pred Silvestrom a ja si to šiniem vlakom do nejakej lyžiarskej diery na severe Slovenska.
„Toto je náš nový kolega,“ predstavila ma nová šéfka (Erika) celému osadenstvu, ktoré na mňa vzhliadlo s miernou dávkou nevôle. To bolo dva týždne pred Vianocami.
„Neboj sa, oni si zvyknú. Potrebovala som niekoho, kto nebude až tak veľmi kreatívny ako táto banda tu,“ povedala mi v kancelárii, keď som podpisoval pracovnú zmluvu. „Aj keď si možno ostatní budú myslieť, že si taký, no ako to povedať, že si suchár. No analýzy a štatistiky, tam nie je veľa miesta pre kreativitu. To sú fakty.“
Už po týždni som sa stal firemným expertom na Word, Excel a ostatné Microsoft Office programy. Hádam aj vďaka tomu som si čoskoro získal priazeň väčšiny osadenstva.
„Pôjdeš s nami na Silvestra na chatu?“ opýtala sa ma plnoštíhla asistentka, mimochodom volá sa Romana.
„Na chatu? A s kým? A kde?“ začudovane som zdvihol hlavu od monitora.
„Chodíme každý rok lyžovať. Skoro celá firma. A ubytko platí firma, ostatné si musíš sám,“ vysvetľuje mi nad zoznamom záujemcov.
„Bola som sa spýtať Eriky, či môžeš ísť aj ty a povedala, že jasné.“
„No ja neviem, keď vás ešte tak dobre nepoznám,“ snažil som sa mierne vykrúcať.
„Ále, čo sa bojíš, to je v pohode. Máš nejaký iný program?“
Záporne pokývam hlavou.
„Tak si ťa píšem,“ ukončila našu debatu systémom „o nás bez nás“.
Keď človek niečo súrne nepotrebuje, dostane to. No keď vám niečo akútne chýba, určite budete mať problém to zohnať. Do novej práce som nastúpil ihneď. Som šťastný človek a dúfam, že mi to vydrží.
Začal som sa obzerať po nejakých kolegyniach, no je to bieda. Výber slabý a navyše po skúsenostiach s Monikou mám voči ženám – kolegyniam mierny odstup. Romana je milá, no určite nie je môj typ. Erika? To nie, so šéfkou sa nepaktuje. Okrem toho je tu Zuzka, Renátka a Inga. Zuzka je zadaná, u Renáty s Ingou som si zatiaľ nie istý. Uvidíme na chate. Kto má partnera, mohol ho priviesť so sebou.
Ešte stále sedím ospalý vo vlaku a ešte stále (ne)počúvam tetu dôchodkyňu, ktorá mi práve začala opisovať všetkých 1200 operácií, ktoré za svoj krátky život stihla prekonať. Lezie mi už na nervy, no snažím sa byť zdvorilý a neposlať ju hneď do riti. Veď prečo aj, keď sú tie Vianoce?
Konečne vystupujem. Vlak odchádza a ja ostávam stáť na malej stanici. Výpravca ešte chvíľu hľadí na prázdne koľaje, potom pozrie na mňa a mlčky zalezie do prekúrenej kancelárie. Celé okolie stanice je posypané popolom z pece – to aby sa nešmýkalo. Kým som si ustrojil batoh, všetci domorodci sa rozpŕchli po okolí. Na autobus teda šliapem sám. Po kolená v snehu a podľa malého nákresu, ktorý som dostal vo firme.
„Ideš lyžovať?“ opýtala sa ma dievčina v červenej vetrovke, ktorá už stála na autobusovej zastávke. Vyzerala ako domáca, pretože na rozdiel odo mňa neniesla veľký batoh, ale len malú tašku cez jedno plece.
„Hej, …, idem lyžovať,“ zadýchane odpovedám a skladám batoh do plechovej búdy. Nohy mám úplne mokré od snehu, po chrbte mi steká pot.
„Si mal ísť po chodníku, ten je odhrnutý,“ ukázala mi smerom poza stromy.
„Teraz je už každý múdry,“ chcel som odvrknúť, lebo ešte stále som bol mierne nazúrený na váhu môjho batohu. No nespravil som to, namiesto toho som zašomral len niečo na spôsob: „Aha, no čo už, však sa to dalo prejsť aj tadeto.“
„A kde máš lyže?“ opýtala sa ma, keď som si ku nej prisadol v autobuse. Zložila si čiapku a dlhé čierne vlasy jej klesli až na chrbát. Snehové vločky, ktoré jej popadali na tvár sa roztopili a vytvorili kvapôčky vody.
„Nuž, ja lyže nemám. Hádam si nejaké požičiam. Kolegovia hovorili, že tu je aj požičovňa.“
„To áno, len aby ešte niečo mali. Je tu už veľa turistov.“
„Sa vyznáš. Si odtiaľto?“ utvrdzujem sa vo svojej domnienke.
„Áno, bývam tu. Robím v hoteli na recepcii. Ty kde budeš bývať?“
„V nejakej chate. Ani poriadne neviem kde. Som tu prvýkrát.“
Asi desať sekúnd obaja mlčíme a hľadíme každý na svoju batožinu.
„Čo keby si mi to tu trochu poukazovala?“ finálny útok na nové ženské srdce sa práve začal.
„No jasné, ak by ti nevadilo, že by som zobrala aj svojho priateľa,“ finálny útok sa hneď aj skončil.
Trochu sa od hanby začervenám a najradšej by som si presadol. No nechcem budiť pozornosť presúšaním sa hore – dolu po autobuse a tak celý zvyšok cesty mlčky sedíme a hľadíme von oknom.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com