(19) Bolí ťa to veľmi?
„Kde ste sa vy dvaja dali dokopy, že máte také podobné mená?“ opýtal som sa po príchode do cieľa mojej cesty. Miro s Mirkou ma prišli čakať k autobusu, aby som neblúdil ako choré prasa po celej dedine.
„No vieš, náhoda je blbec,“ usmiala sa Mirka.
Kráčali sme po hlavnej ulici, ktorá vedie cez celú dedinu. Cesta bola pokrytá utlačeným snehom a posypaná čiernou škvárou. Potom sme odbočili na nejakú vedľajšiu cestičku. No a potom, keď sme už definitívne opustili rušné centrum a počet áut prechádzajúcich okolo sa minimalizoval na jedno za minútu, zahli sme po vyšliapanom chodníku k chatke. Stála v miernom kopci nad cestou, mala kamenné prízemie a dve drevené poschodia. Strecha do špica bola zasnežená haldou snehu. Nad vchodom trčala žiarovka bez krytu a mierne osvetľovala prístupovú cestičku.
Šli sme v rade za sebou ako husi. Najprv Mirka, potom Miro a nakoniec ja. Pomaly sme sa blížili ku chatke až sme dorazili na miesto, kde sú normálne asi schody, no teraz tam bola len zasnežená šikmá plošina. A vtom sa Mirka pošmykla a začala sa kotúľať dole briežkom. Pravdepodobne musela zle stupiť, alebo sa jej noha zaborila hlbšie do snehu a potkla sa na skrytom schode. Teraz je to už vlastne jedno, prečo sa to stalo, no zrazu sa proste šmykla, spadla a strhla zo sebou Mira aj mňa. A všetci traja sme sa ocitli v závoji snehu.
„Je ti niečo?“ opýtal sa Miro, keď sme sa dorehotali a všimli si, že Mirka sa stále zvíja na zemi. V očiach mala slzy a držala si nohu.
„Hrozne ma bolí noha,“ vzlykala.
Museli sme ju chytiť, každý z jednej strany a dotiahnuť do chaty. Tam sa jej už ujali i ostatní obyvatelia.
„Ahoj, čau, vitaj,“ zvítal som sa s každým. Nasledovalo povinné potriasanie rukou, želanie všetkého dobrého a pekných Vianoc, bozkávanie s neznámymi babami a potľapkávanie s neznámymi ksichtami.
Je tu vlastne skoro celá firma, okrem Eriky, ktorá sa podobných akcií nezúčastňuje (lyžuje totiž vo francúzskych Alpách) a Romany, ktorá čaká doma na svojho priateľa a príde až na Silvestra.
„Sem si môžeš odložiť veci,“ ukázal mi Miro, keď sa situácia okolo jeho priateľky mierne upokojila. Chatka to nebola veľká a už len preto, že nás tam bolo dohromady cez desať, spalo, jedlo, oddychovalo a povaľovalo sa vlastne všade. Prízemie bolo zariadené ako obývačka a kuchyňa v jednom, v rohu bola kúpeľňa s WC a v druhom rohu točité schody hore. Na prvom poschodí boli postele a skrine + druhé WC so sprchou. Na druhé poschodie sa liezlo po strmých schodoch, pripomínajúcich skôr rebrík. Úplne pod strechou, tam boli len postele, malé skrinky a nič viac.
Pretože som prišiel posledný, ostala mi posteľ na prízemí. Zvyšok už bol obsadený, zväčša v párikoch, jedine Renáta s Ingou boli dve nespárované duše. Alebo, žeby už boli spárované spolu? Neviem, zatiaľ som to nezistil.
„Kto si dá koláče?“ vytiahol som z tašky krabicu sladkostí, ktorú mi nabalila mama.
„Fúj, daj pokoj, takí sme prežratí,“ ozvalo sa z každej strany.
„Ste vy ale kamoši, takto ma ohrdnúť.“
„Nevymýšľaj a poď si zahrať karty, chýba nám ešte jeden do hry.“
„Bolí ťa to veľmi?“ opýtal sa Miro svojej priateľky. Obaja sme stáli nad jej posteľou a očumovali jej narazený členok. Nohu mala vyloženú na posteli, bez ponožky, nohavicu vyhrnutú až pod koleno. A na tvári trpiteľský výraz. Miro sa snažil predviesť nejakú nežnôstku, niečo na štýl: „Ukáž tú boľavú nožičku, pofúkame, hneď bude lepšie…“, cmuk, cmuk. No Mirka ho odohnala: „Prestaň s tým, teraz na to nemám chuť.“
O desiatej večer už mala nohu riadne opuchnutú a celú modrastú.
„Ideme na pohotovosť,“ zahlásil Miro. „Nemá cenu čakať, samé ti to asi neprejde.“
„Ja nikam nejdem! Ja sa chcem zajtra lyžovať,“ protestovala Mirka.
„Tak na to zabudni, toto ti tak skoro neprejde. Zajtra je aj tak sobota, je jedno, či pôjdeme na pohotovosť dnes večer, alebo zajtra. A aspoň budeme vedieť, na čom sme.“
„Kto dnes ešte nepil?“ opýtal sa Miro a odpoveďou mu bol len hurónsky smiech.
„No dobre, kto dnes pil len trochu a bude šoférovať?“ preformuloval svoju otázku.
„Ja som mal zatiaľ len jeden uvítací,“ ozval som sa práve vychádzajúc zo špajze, kde som bol ukladať dovlečené potraviny.
„Tak poďme,“ hodil mi kľúče od Felície a spolu s ďalším kolegom odniesli Mirku do auta.
„Dobrý večer ujo, kde je tu nejaká nemocnica?“ opýtal som sa dedka, ktorý sa tmolil po kraji cesty.
„Pochválen,“ odzdravil ujo. „Teraz je už ale zavreté, to musíte do mesta,“ nasmeroval nás tam, kde som vystúpil z vlaku a potom ešte pár kilometrov ďalej.
Dvere pohotovosti osvetľoval oblok čakárne, v ktorej sa svietilo. Dnu nebol nik. Pri dverách zvonček, tak som zazvonil. Nič sa nedialo. Zazvonil som znovu. Zase nič.
„Asi nie sú doma,“ zakričal som smerom k autu, kde na mňa čakali Miro s Mirkou.
„Len zvoň, len zvoň!“ kývali na mňa.
„Veď zvoním, zvoním,“ šomrem si popod nos a zúrivo stláčam zvonček.
„Idém, idém,“ ozvalo sa spoza dverí a na chodbe sa rozsvietilo svetlo. Otvorila mi mladá sestrička, mierne rozcuchané vlasy, pokrčená uniforma, sukňa trochu nakrivo. Za jej chrbtom sa s podobným výzorom objavil aj postarší doktor. Papierovou vreckovkou si utieral ústa. Ruku do ohňa by som za to nedal, no myslím, že od rúžu.
„Hneď vám privediem jednu pacientku, spadla a má niečo s nohu,“ povedal som a bežal som späť k autu.
Teraz je už hodina po polnoci, no ja stále nemôžem zaspať. Na tak malom priestore tak veľa ľudí a ešte v drevenej búde, to je zákonite počuť každý šuch. Občas sa niekto prehodí na posteli, ktorá zavŕzga, z diaľky počuť tlmený zvuk rádia, občas nejaký šepot a praskanie drevených podláh, občas šuchotanie perín a mľaskanie, keď sa dvaja obyvatelia majú viacej k sebe.
Náš nočný výlet sa skončil tak, že vlastne ani nevieme na čom sme. Mirka má nohu opuchnutú, no nie je jasné, či zlomenú, alebo iba narazenú. Röntgen jej nerobili, lebo aj tak by vraj nebolo nič vidieť a navyše nemali kľúč od skrine, kde sú potrebné nástroje či čo. Takže dostala len tabletky proti zápalu, nejakú masť a pár dobrých rád – ako, že nemá nohu namáhať a ak to do troch dní nepovolí, treba prísť znovu. Fasa zdravotníctvo v tomto štáte, ľudový liečiteľ z indiánskej osady by to nezvládol lepšie.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com