(20) Tak sa stav!
Uprostred lyžiarskeho svahu je strmé, úplne vydraté miesto. Spod snehu trčia kamene, po okolí je roztrepané blato. Ostatok kopca je celkom v pohode, len toto jedno miesto je nejaké kritické. Ráno to vyzeralo ako tak v pohode, no teraz sú asi dve hodiny po obede a tu je hotová zabíjačka. Ľudia sa musia zastaviť, dobre si premyslieť trasu a potom s veľkými problémami prejsť. Existuje asi len jedna, alebo dve cestičky cez zľadovatené bubny a kamene, ak teda nerátam cestu krížom priamo dolu, ktorú však zvládajú len fakt dobrí lyžiari. Poniektorí tu i nepekne spadnú, zanadávajú, deti sa rozplačú, rodičia ich potom zachraňujú a život ide ďalej. No a presne pri tomto mieste sme sa ja a Miro usadili.
Už tretí deň lyžujem. Nie som žiadny vyznávač tohto športu a pôvodne som si chcel požičať lyže len na jeden deň, ak vôbec. No keďže Mirka leží celé dni v chate s opuchnutou nohou a Miro sa nemal s kým pechoriť po kopci, bol som citovým vydieraním prinútený lietať spolu s ním. Mirka je totižto veľký fanúšik do lyží, dokonca nejaká juniorská majsterka Slovenska či čoho. A Miro – ten to asi pochytil od nej.
„Mňa to už fakt nebaví, som úplne na dne,“ zahlásil som s neskrývaným vyčerpaním v hlase. Po prvom dni som sa cítil ako zbitý pes, po druhom ako 1000 zbitých psov, no a dnes mám toho už fakt dosť.
„Ešte vydrž, ešte si dáme zo tri jazdy a končíme,“ prehováral ma Miro.
„Nie, nie, nie! Proste ja končím. Bolí ma riť, bolí ma chrbát, bolia ma kolená. A navyše, vlek je plný debilných, drzých Poliakov, ktorí sa neustále predbiehajú v rade a serú ma, keď letia krížom dole a nevšímajú si, do koho to narvú.“
„Ókej, ókej,“ upokojoval Miro. „Tak si zastaňme niekde, kde môžeme obzerať ženské. Hodíme pauzičku a potom si dáme tie tri zvyšné jazdy.“
Neprotestujem. Momentálne je vítané úplne všetko, čo oddiali moje lyžiarske pôsobenie na kopci.
A tak sedíme na kraji svahu a obzeráme ženské. Niektoré to vzdajú hneď pred „križovatkou smrti“, ako sme pomenovali vydratú zľadovatenú strmú časť, vyzujú si lyže, opatrne pešo prejdú kritický úsek a potom zase pokračujú na lyžiach. Iné sa pomaličky šuchtajú dole, zastavujú na každom metri, hľadajú najlepšiu cestičku a potom sa zase posunú o malý kúsok. Samozrejme, nájdu sa i také, ktoré prejdú bez zaváhania. O tie však nemáme záujem – nie je sa totiž na čom baviť.
Možno to znie morbídne, no najprv sme tipovali, ktorá sa strieska a ktorá nie. Potom zas, ktorá sa strieska viac a ktorá iba na zadok. V našich sprostých myšlienkach nás podporuje čaj z termosky, do ktorého Miro nalial asi pol litra rumu.
„Túto by som chcel,“ hovorí Miro. „Všímaj na tie pohyby, tá musí mať dobrú kostru. Keby sa tak vyzliekla.“
„Tá nie, ja by som bral tamtú,“ ukazujem na svoju favoritku ja.
„Ktorú?“
„Tú, v tých zelených nohaviciach a bielej bunde. Tam, vidíš? Teraz schádza ten bubon.“
„Jáááj túto, aha. To si si mohol aj lepšie vybrať.“
„Škoda, že ľudia nepraktizujú nejaký dvojboj, alebo ako by sa to volalo. Najprv by si lyžoval, teda o teba mi ani veľmi nejde, najprv by tá baba v bielej bunde lyžovala a dole by bol bazén. Tam by sa všetky vyzliekli a museli by zvyšnú časť preplávať.“
No čo vám budem hovoriť. Tomuto sa hovorí „plodná debata“ dvoch pripitých chlapov.
Ako tak sedíme, pozeráme a komentujeme, zrazu som zbadal niečo, čo mi úplne primrazilo zadok ku kopcu. Okolo prešla Denisa. Nevšimol som si to na 100% presne, no tak sa mi zazdalo. Aspoň podľa tej čiapky, ktorú som si vždy pamätal. Pomaly, ale plynule zlyžovala „križovatku smrti“, prešla len niekoľko metrov okolo nás a pokračovala dole smerom k vlekom.
„Je to ona, nie je to ona?“ uvažoval som v duchu. Zazdalo sa mi, že by to aj mohla byť ona. No teraz som si už nebol istý. Bola to len desatina sekundy, čo som ju zazrel a jediné, podľa čoho som sa orientoval bola vlastne len tá čiapka.
„Poznáš ju?“ opýtal sa ma Miro, keď som už asi pol minúty hľadel s pootvorenou hubou dole svahom.
„Hej, poznám,“ odvetil som zasnene. „Aj s tou som už spal,“ dodal som po chvíli.
„Blbosť! Neverím,“ nedal sa Miro.
„Je to tak, spal som s ňou. Sa stav.“
Keď sme boli malí chalani, výraz „sa stav“ bolo najtvrdšie slovo pravdy. Nešlo o to naozaj sa o niečo staviť, bolo to len akési definitívne potvrdenie toho, že dotyčný si je viac ako istý.
„A o čo sa chceš staviť?“ spýtal sa Miro.
„Kto sa chce o čo staviť?“ pridal sa kolega, ktorý práve prechádzal okolo, pristavil sa a začul koniec nášho rozhovoru.
„Ale, tuto mladý tvrdí, že s hentou kosťou už spal,“ vysvetľoval Miro.
„S ktorou?“
„S ktorou, s ktorou. To je jedno, s ktorou. Ide o to či spal, alebo nespal. No tak, o čo sa stavíme?“ Miro bol vo svojom živle. Oči mu svietili ako žiarovky na stromčeku.
„O fľašu Becherovky,“ hovorím skromne.
„No dobre, ak vyhráš ty, dostaneš fľašu Becherovky. No čo, ak vyhrám ja?“ nahlas uvažoval.
„Ha, tak to nás ešte nepoznáš,“ uškrnul sa pristavený kolega.
„To nás ešte nepozná, ale spozná. Ja už viem, čo to bude,“ uškrnul sa aj Miro. „Prebehneš nahý okolo chaty.“
„Tak to teda nie,“ zaprotestoval som. „Ty mne len fľašu a ja mám robiť zo seba blba?“
„Šak si povedal, že si s ňou spal, nie. Tak čoho sa bojíš? A fľaša je predsa len drahšia, ako chvíľka pohľadu na tvoju riť.“
„Ako to chcete overiť?“ pokračoval pristavený kolega.
„Ako to chceme overiť?“ rozmýšľal Miro a tak definitívne ukončil debatu o výhre v našej stávke. „Povedz nejaké veci, čo sa dajú zistiť a potom si to pôjdeme skontrolovať.“
„Ako napríklad čo?“ nerozumel som presne, čo má na mysli.
„No napríklad, či má na zadku nejaké znamienko, alebo aké má chĺpky na %^#%$,“ upresňoval celý nedočkavý.
„A ty potom pôjdeš za ňou, aby ti to ukázala, nie?“ oponoval som, pretože sa mi to nezdal dobrý nápad. Navyše som si vôbec nevedel spomenúť na žiadny podobný znak, ktorý by mohol dosvedčiť moju pravdu.
„Dobre, tak stačí, keď vymyslíš tri veci, ktoré sa budú zhodovať a keď tie sadnú, vyhral si. Jedna vec môže byť aj meno. Ale keď nesadne čo i len jedna, vyhral som ja,“ navrhol finálne riešenie.
„Dobre, platí. Volá sa Denisa. …. Študuje kreslenie. … A na bruchu má piercing.“
„Super, ideš s nami?“ opýtal sa Miro, no ja som odmietol.
„A kde vlastne je?“ nedočkavo sa rozhliadal pristavený kolega.
„Vyčkaj, myslím, že o chvíľku pôjde dole. Tuto mladý nám ju ešte raz ukáže.“
Mal pravdu, o chvíľu išla skutočne dole kopcom. Fakt neviem, či to bola Denisa. Takto narýchlo, vo vetrovke a v čiapke sa to dalo rozpoznať len veľmi ťažko. Miro s kolegom za ňou ihneď vyštartovali. A o pár sekúnd ju aj dobehli. Chvíľu tam len tak stáli a bolo vidno, ako do nej tlačia kaleráby. Rozhadzujú rukami smerom ku mne, potom sa jej snažia niečo vysvetliť. Zdalo sa mi, že to trvá až príliš dlho. Stáli tam hádam aj niekoľko minút. Tá baba však zrazu zapichla palice do snehu, rozopla si bundu, zhodila traky z otepľovačiek a vyhrnula si sveter. Asi na dve sekundy im ukázal holé brucho, potom všetci traja pokrčili plecami, dievčina sa obliekla, zamávala a odišla.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com