(21) Túto máš na zahriatie
Rýchlo som zjazdil kopec a pribrzdil tak prudko, až odhrnutý sneh zasypal ich lyže.
„Tak čo, je to ona?“ opýtal som sa celý nedočkavý.
„No chlapče, priprav sa na večerné vystúpenie. S touto si vôbec nespal,“ rehotali sa ako kone.
„Akože nie je! A čo nesadlo. Nemá už ten piercing?“
„Cha, cha, nič nesadlo. Ani len meno. Darmo sa snažíš, s touto si fakt ešte nespal.“
„A prečo vám teda ukazovala aj brucho?“ nedal som sa. Mal som pocit, že ma chcú oblafnúť.
„To bolo len tak. Ty by si si nechcel pozrieť jej brucho? Vlastne sme len chceli zistiť, či ju dokážeme presvedčiť, aby nám ho ukázala,“ vystatoval sa Miro.
Neveriacky som krútil hlavou.
„Pozri sa, stávka je stávka a keď nám teraz neveríš, mal si ísť s nami. Hovorím ti, že ani len meno nesadlo. Tak čo. Nespal si s ňou a to je chyba. Cha.“
Správa o mojom pripravovanom vystúpení sa do chaty doniesla ešte skôr, ako sme tam prišli. Tak mi treba, mám držať hubu a nevystatovať sa furt.
Bolo osem hodín večer a podpichovanie a povzbudzovanie spoluobyvateľov chaty sa už nedalo vydržať.
„Kedy už bude ten striptíz?“
„Nechystáš sa na nočný pochod zasneženou krajinou?“
„Som počula, že sa vonku oteplilo, nechceš sa prejsť.“
„Miro nám sľúbil, že o ôsmej bude predstavenie, tak by sme už radi začali.“
„Si mäkký?“ prišiel sa opýtať Miro osobne.
„Nie som mäkký,“ nedal som sa.
„Tak keď nie si mäkký, na čo ešte čakáme?“
„Serieš ma?“ spýtal som sa v duchu. V kuchynke som hodil do seba tri rumy a vybral sa von.
Pred chatkou sa zoradilo celé osadenstvo a následne začali skandovať: „Hej, hej, hej, poďme na to.“ Ešte aj Mirka dokrívala ku dverám, aby jej nič neušlo.
Vyšiel som von, na nohách gumené šľapky a okrem toho nič. Oboma rukami som si zakrýval penis. Nie je podstatné, či ho mám väčší, normálny, alebo skôr menší, no schovať ho v takejto zime nebol zas až taký veľký problém :-).
Neplatiaci diváci ocenili môj nástup búrlivým pokrikovaním a potleskom. Bez pristavenia a odpovedania na sprosté narážky som sa vybral za pravý roh chatky. Strecha našťastie prečahovala asi pol metra, takže tesne popri múre bolo len pár centimetrov sypkého snehu. Bola mi riadna zima – nohy po členky som mal v snehu a na nahom tele mi občas pristála zatúlaná snehová vločka.
„Ešte jeden roh, ešte tento posledný roh,“ hovoril som si, keď som chcel vybehnúť pred chatku – z opačnej strany ako som vyštartoval. No pošmykol som sa a skoro sa vytrepal. A to ešte nebolo to najhoršie, čo ma čakalo.
Keď som vybehol spoza posledného rohu, zasypala ma halda snehu. Tie hnusoby hnusné sa na mňa pripravili a začali neľútostnú paľbu snehovými guľami. Niekto dokonca použil i lopatu na odhrabávanie snehu. Bol som celý od snehu, jačal som a keďže som mal problémy udržať stabilitu, namiesto schovávania najcitlivejšieho miesta som musel obe ruky použiť na čiastočné zachytávanie snehových gúľ.
„Prestaňtééé, prestaňtééé,“ kričal som ako najatý.
Ostatní sa smiali a tešili ako malé deti. Zjavne mali tento okamih dobre nacvičený.
Keď konečne prestali, celý som sa triasol od zimy. Myslel som, že ma na mieste trafí šľak, tak prudko mi bilo srdce. Niekto na mňa hodil deku a bol to čin, za ktorý mu budem vďačný do konca života.
Keď som sa premrznutý usadil na posteľ, prikvitol ku mne Miro. V každej ruke mal po fľaške Becherovky.
„Túto máš na zahriatie,“ podal mi jednu fľašu. Chvíľu mlčal a prihlúplo sa na mňa uškŕňal.
„No, vieš, pre teba je aj táto druhá fľaša,“ pomaly a opatrne mi podal i druhú fľašu. Asi sa začal obávať, či mi náhodou už nezaplo a neovalím ho hneď tou fľašou po hlave. A mal by som aj prečo! No vtedy mi to naozaj ešte nezaplo.
„Ono, tá stávka, si to mal vlastne vyhrať TY.“
„Akože ja? To ako, že tam naozaj bola Denisa? Alebo sa to tej baby vôbec nespýtali?“ vírilo mi v hlave. Pozeral som sa nechápavo na neho a čakal odpoveď na nevyslovené otázky.
Miro nepovedal nič, len sa odstúpil nabok. Na točitých schodoch stála DENISA. Neviem, ako a kedy sa dostala dnu, nerozumel som tomu, no naozaj to bola ona. Mala oblečené rovnaké otepľovačky a sveter ako dnes poobede. Hľadeli sme na seba, Miro hľadel na mňa a v miestnosti ostalo úplné ticho. Všetci čakali, čo ďalej. Čo bude nasledovať?
Happyend? Alebo zúrivá scéna, kedy Mirovi vynadám do prašivých svíň a bastardov? Či dokonca nejaká tá facka? No my sme tam len stáli a mlčali.
„Ahoj,“ pozdravila ma nakoniec ticho Denisa.
„Ahoj,“ pozdravil som sa aj ja.
„Kto si ide zahrať karty?“ ozval sa niekto iný a tak prerušil toto divadlo bez dialógov. Všetci sa postupne začali trúsiť po chatke, každý späť do svojho kúta, či teplého brloha. Denisa podišla ku mne a bez slova si sadla vedľa mňa na posteľ. Rukou mi prešla po mokrých vlasoch, zatiaľ čo ja som tam sedel primrznutý, úplne mimo obraz a neschopný slova.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com