(23) Takto mi veríš?

Chcel som vstať prvý, aby som stihol všetko čo som si zaumienil, no i tak som vstal medzi poslednými. Navštívil som kúpeľňu, ale po zistení, že baby už minuli všetku teplú vodu som rannú hygienu radšej vynechal. Nebudem si predsa na dovolenke terorizovať telo.

„Dobrý deň, neviete, kde by som tu kúpil kvety?“ pýtam sa už asi tretej babky na ulici.

„Kvety?“ opýta sa ma babka naspäť.

„Áno, kvety,“ hovorím na ňu jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Zdá sa, že je mierne nahluchlá.

„Tu kvety nekúpite.“

Cítim sa ako Maruška v rozprávke o 12 mesiačikoch. Keby bolo leto, neváhal by som asi vpáliť niekomu do záhrady a našklbať celú kyticu. No teraz v zime?

Pomaly sa došuchcem k hotelu, v ktorom býva Denisa. Chvíľu postávam vonku, niekoľkokrát ho obídem celý dookola, do snehu si vydupkávam rôzne obrazce. Dúfam, že ma z okna nevidí, ako tu naberám odvahu. Postával som tam ako predavač Nota Bene hádam aj vyše hodiny. Aj keď tu asi žiadnych predavačov Nota Bene nemajú, nikomu to nebolo divné – ulice sú plné turistov, ktorí prevláčajú lyže a batohy z jedného konca dediny na druhý. Iní sa zas prevážajú na drahých autách a nadávajú pri tom na tých peších, lebo na úzkej zasneženej ceste je problém udržať rovný smer, nie to ešte vyhýbať sa chodcom. Do toho sa ešte pletú domorodci na starých škodovkách a deti so sánkami a bobami.

„Idem dnu!“ rozhodol som sa konečne. Aj tak nebude v hoteli, mala ísť predsa lyžovať.

„Dobrý deň,“ zakvičím na postaršieho recepčného, ktorý stojí opretý za dreveným pultom a vypisuje nejaké papiere.

„Dobrý deň,“ zdvihne hlavu a ostane čakať s otázkou na perách: „Čo by si rád?“

„Hľadám jednu slečnu, mala by tu u vás bývať,“ zamrmlem si popod nos. Radšej sklopím pohľad, aby nečumel na môj nervózny ksicht.

„Informácie o hosťoch neposkytujeme,“ snaží sa ma pohotovo odbiť. Z milého úsmevu prešiel do mierne prísneho tónu.

„A môžete mi ju zavolať?“

„Ak viete jej meno, môžem,“ povie a z pod pultu vytiahne nejaký hrubý zošit – asi knihu ubytovaných hostí.

Nadiktujem mu meno a on sa ho snaží nájsť v zozname. Po chvíľke, keď už začínal byť mierne nervózny, čo sa prejavovalo mrmlaním Denisinho mena a záporným krútením prešedivenej hlavy, sa prstom zastavil na jednom riadku.

„Máte pravdu, mladý muž,“ víťazne zvolá. „Je to izba 212 B. Tam máme čísielko, …, čísielko 2122.“

Na telefóne položenom na pulte pomaly vyťukal spomenuté číslo. Kládol pritom veľký dôraz na správne zatlačenie každého tlačítka.

„Čo zdržuje, čo zdržuje, do šľaka,“ hromžil som v duchu. „Vytoč už to blbé číslo!“

Ostalo ticho, prerušované len bežným ruchom recepcie. Niekoľko hotelových hostí za ten čas položilo svoje kľúče na pult a recepčný ich hneď stiahol z pultu dole. Dvaja iný hostia, muž a žena stáli za mnou a dožadovali sa osobnej pozornosti recepčného, no ten ich nateraz umlčal kývnutím ruky.

„Žiaľ, nikto to tam nedvíha,“ zahlásil ani nie po dvadsiatich sekundách čakania.

„Možno ešte spí,“ chcel som ho prinútiť, aby nechal telefón vyzváňať dlhšie. „Čo keď je práve v sprche a nemohla prísť k telefónu,“ napadlo mi. Prosebne som sa na neho zahľadel.

„Nie, skôr sa už išli lyžovať,“ povedal stroho a otočil sa k páru, ktorý stál za mnou. Tým mi dal jasne najavo, že už so mnou nemieni strácať čas.

„A neviete, kedy sa vracia SKI-bus?“ hlesol som na neho v momente, keď pani za mnou otvorila ústa, no ešte nestačila nič povedať. Všetci traja na mňa škaredo zazreli.

„Dnes príde už o štvrtej,“ odvetil a potom sa už definitívne začal venovať ďalším záujemcom o jeho skvelé služby.

„Tak to mám ešte pol dňa času,“ uvedomil som si v duchu a pobral sa do preč.

Do chaty sa mi vracať nechcelo a tak som sa rozhodol túlať sa po vonku. Slniečko svietilo a vôbec nebola zima. Chodil som hore – dole po celej dedine a párkrát som sa zatúlal aj za ňu. V bufete pri vleku som si kúpil nejaký hamburger a teplý čaj, potom neskôr ešte jeden a neskôr ešte jeden. Čakal som na tú správnu chvíľu, kedy pôjdem znovu opáčiť Denisu. Túto chvíľu som si stanovil na niečo tesne pred piatou. Vtedy by už mala byť na isto v hoteli. Trochu som sa však zamotal, lepšie povedané stratil a tak som do hotela prišiel až okolo štvrť na šesť.

„Dobrý deň, môžete mi prosím zavolať k telefónu Denisu, číslo 2122?“ opýtal som sa dievčiny, ktorá teraz stála za pultom. Bol som rád, že tam nie je ten starý chren čo ráno. Dievčina sa na mňa pozrela a usmiala sa od ucha k uchu. Bola to baba, ktorú som chcel zbaliť pri ceste autobusom. Trochu sklopila oči (myslím, že sa aj mierne zahanbila i keď neviem prečo), v zozname si overila meno a vytočila Denisine číslo.

„Dobrý večer, tu je recepcia. … Máte tu návštevu. … Taký mladý muž. … Aha, a hovorím s Denisou? … A môžete mi ju prosím zavolať? … Ďakujem.“

Dievčina za pultom sa na mňa previnilo usmiala, akoby tým chcela povedať: „Ja krava, to bola jej matka…“

„To je ale riadna krava,“ pomyslel som si aj ja v duchu, no na ksichte som statočne držal úsmev číslo 6.

„Dobrý večer, tu je recepcia. … Hovorím s Denisou? … Máte tu návštevu, taký mladý muž tu na vás čaká. … Dobre, poviem. … Za málo. Dovi.“

„Príde dolu. Môžeš sa zatiaľ posadiť tam,“ zavesila slúchadlo a rukou ukázala na kreslá v rohu vstupnej haly.

Oblečené mala bordové šaty, so sieťkovanými rukávmi. Na nohách silonky a k tomu obuté tenisky. Vyzerala tak trochu smiešne, asi som ju zastihol uprostred príprav na večeru. Vo vlasoch mala niekoľko sponiek, no jej účes ešte nebol ani zďaleka dokončený.

„To som posral,“ povedal som si v duchu, keď som zbadal jej nahnevaný výraz.

„Ty si?“ opýtala sa ma namiesto pozdravu.

„Chcel som ťa opäť vidieť…“ vytlačil som zo seba ja.

„Musím sa prichystať na večeru,“ snažila sa ma hneď na začiatku odbiť, no svoj hnev ovládla. Vlastne sa ani nehnevala, možno tak iba vyzerala kvôli tomu nedokončenému účesu.

„Iba chvíľku, zaprosíkal som.“

Posadila sa do kresla oproti mne, iba tak na pol zadku – ani sa neoprela dozadu. Asi preto, aby si nepokrčila šaty. Obaja sme ostali mlčky sedieť a hľadieť na seba.

„Chcel som ti povedať, …, chcel som ti povedať, že ťa mám rád,“ premohol som všetky svoje introvertné sklony. Touto vetou som v mojej internej hodnotiacej stupnici odvahy (od 1 do 10) podal výkon blízky číslu 8 (čo už je naozaj dosť veľa).

„A prečo si sa na mňa vykašľal?“ opýtala sa ma Denisa. Z jej hlasu bola cítiť mierna irónia a pohŕdanie. Akoby ju môj výkon vôbec nepresvedčil. Sedela tam a tvárila sa, že nevie o čo mi ide, že sa jej to vôbec netýka. Že to hovoríme o jej priateľke, ktorej má dohodiť spoločnosť na návštevu divadla a teraz robí konkurz na výber jedného z 50 uchádzačov.

„Ja som sa na teba nevykašľal, to ty si ma podviedla!“ snažím sa brániť.

„Prečo si myslíš, že som ťa podviedla?“

„Lebo si spala so svojím bývalým.“

„A tu presne je problém! Vykašľala som sa na teba preto, lebo mi vôbec neveríš.“

„Verím.“

„Neveríš.“

„Verím ti.“

„Neveríš! Stačí, aby ti hocijaký chmuľo na ulici povedal, že ma pichal do zadku a hneď si na jeho strane! Takto mi veríš?“

Poslednú vetu povedala Denisa s takým nasadením, až skoro vyskočila z kresla. Náš rozhovor sa zmenil na hádku a tak sme patrične zvýšili hlas. Pri poslednej vete sa niekoľko ľudí postávajúcich v hale hotela po nás obzrelo. Našťastie bol Silvester a každý sa chcel baviť, preto si nás hneď prestali všímať.

„Ale, keď on vedel všetky podrobnosti,“ stíšil som hlas.

„A čo, že vedel. Aj ty by si už teraz vedel. A spala som s tebou včera?“

„Si mi napísala, že ma už nechceš vidieť.“

„To je pravda,“ trochu sa ukľudnila a zviezla sa naspäť do kresla.

„Cítila som sa veľmi sklamaná a zlomená. A vtedy som si myslela, že ty ma vyliečiš. No namiesto toho si ma nechal samú.“

„Ja som ťa nenechal, to ty si mňa…“

Po líci jej začali tiecť slzy. Nemám rád, keď baby plačú. A hlavne, keď plačú kvôli mne.

„Neprišiel som sa hádať,“ povedal som úplne potichu. „Uvedomil som si, že si predsa len super baba. Aj keď som si myslel, že si vtedy bola so svojím bývalým. Chcel som ti povedať, že ťa mám stále rád.“

Denisine oči plávali v slzách a líce už mala celé mokré a zalepené.

„Od vtedy čo som ťa kreslila som s nikým iným nespala,“ dodala ticho. „Musíš mi to veriť!“

Pozrela sa na mňa, no moja tvár ostala bez reakcie. Potom náhle vyskočila a utiekla hore po schodoch preč.

„Ja ťa milujem!“ skríkol som na celú hotelovú halu, no vtedy mi bolo úplne jedno, kto všetko to ešte začuje. Denisa sa však už nevrátila. Ostal som tam stáť sám a všetci v hale na mňa hľadeli. Rýchlo som preto vybehol von do tmy.

[Pokračovanie: 24 – To budú naši]

---

Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com