(24) To budú naši

Zobudil som sa. V izbe už bolo šero. V prvom momente, keď bolo moje vedomie na pokraji spánku a zobudenia, napadlo mi, že som doma. Potom som si spomenul – išiel som predsa na chatu. No toto nie je moja (dočasná) posteľ na chate. Otvoril som oči. Táto izba mi vôbec nebola známa. Vedľa mňa sa niečo pomrvilo. Niečo teplé a vlhké. To niečo teraz pohlo rukou a nechalo ju voľne položenú na mojom bruchu. Denisa! Až teraz mi to načisto zaplo. Som (opäť !?) v jednej posteli s Denisou. Skôr ako som mohol nad danou skutočnosťou dlhšie rozjímať a vytešovať sa z nej, uvedomil som si, že z vedľajšej miestnosti počuť akési hlasy.

„Niekto tu je,“ zašepkal som tak potichu, aby ma ten niekto nepočul, no zároveň aby Denisa pochopila, že ma to dostatočne vyviedlo z miery.

„To budú naši,“ zamrmlala v polospánku, trochu sa pomrvila a pritiahla na nás perinu. Nespravila nič viac.

„Za koľko sekúnd (alebo minút !!!) sa dokážem obliecť a zoskočiť dole z balkóna?“ rozmýšľal som v duchu. No v tom strese som si nevedel ani spomenúť, na ktorom poschodí je vlastne táto izba.

Vrzli dvere a v lúči svetla vstúpil do izby nejaký postarší muž.

„Ahoj Deni, sme doma,“ zaspieval a potom sa zarazil – ostal stáť v izbe meter pri dverách. Asi nečakal, že nájde svoju dcéru v posteli s mladým mužom, v spoločnej hotelovej izbe a už vôbec nie 1. januára na lyžovačke. Hlavne, keď na lyžovačku dcéra pricestovala bez spomínaného mladého muža. A hlavne keď to nie je u danej dcéry, teda konkrétne u Denisy, také bežné – aby za tri dni zbalila nejakého chlapa a hneď s ním skončila aj v posteli. Teda pevne verím, že to u nej nie je také bežné.

„Ale oci, už sme sa dohodli, že budeš klopať,“ zašomrala Denisa, no nijako extrémne ju prítomnosť jej otca nevyviedla z miery. Zdalo sa, že ani jej otec nevyťahuje na mňa spod kabáta brokovnicu, prípadne nevolá mobilom „rodine“, aby pre mňa začali kopať jamu a prišli odviesť dcéru do kláštora. Nastalo krátke ticho.

„No keď som už tu, mohla by si nás predstaviť,“ povedal.

„Toto je môj otec,“ predstavila nás.

Vytiahol som z pod periny pravú ruku a podal ju jej otcovi. Bolo mi to trochu hlúpe, hlavne keď ešte spomeniem fakt, že okrem trička som na sebe nemal nič a pod perinou som sedel nahý. Takto som si veru zoznámenie s Denisinými rodičmi nepredstavoval. Teraz nech sa tu ešte zjaví jej mama, aby bolo dielo dokonané.

„To je ďalší mladý muž, ktorý ti ide zlomiť srdce?“ opýtal sa ironicky a bez okolkov, akoby čakal zdôvodnenie mojej prítomnosti len v dvoch možných variantoch: „áno, oci, aj tento ma najprv pretiahne a potom opustí“, alebo: „nie, toto je len známosť na dnešný deň, za týmto smútiť nebudem“.

„Nie, toto je ten istý,“ povedala stroho Denisa a hodila po ňom nevraživý pohľad.

„V tom prípade vás pozývam dnes na večeru,“ povedal Denisin otec a vyšiel z izby.


Keď som dorazil na chatu, všetci už boli v náladičke. Teda všetci okrem Renáty, ktorá vraj nepije zo zásady (ako potajme prezradila Inga: keď mala 15, na diskotéke sa strašne opila a skončila v nemocnici) a Romany, ktorá je podľa neoficiálnych informácií tehotná. Romana dorazila dnes doobeda i so svojím priateľom. Iba ja som bol trápne triezvy, bez nálady. Ešte som si to nestihol upratať v hlave, už okolo mňa bujaro skáče celé osadenstvo chaty. Cítil som sa úplne pod psa. Najradšej by som zaľahol spať a na dnešný deň úplne zabudol, alebo si ho zajtra radšej zopakoval znova, no úplne inak. Avšak dnes sa spať nebude! Jedine, že by som zaspal vonku na snehu a už sa viac nezobudil.

V celej chatke rozvoniavala kapustnica, no ja som vôbec necítil hlad. Chcel som len zaliezť niekde do kúta a ostať sám. Okolo jedenástej večer som si na niečo spomenul. Vyšiel som pred chatu a zo snehu som vytiahol fľašu becherovky – moju výhru v stávke. Bola úplne ľadová. Usadil som sa späť na posteľ a fľašu si položil na prsia. Strašne ma oziabala, no ja som na to nedbal. Rozmýšľal som, či mi môže nejako ublížiť, napríklad zariadiť, aby som dostal nejakú ľahkú formu infarktu alebo aspoň ťažký zápal pľúc. Kebyže teraz zomriem, dobre by sa to pamätalo. „To je ten, čo ho drblo rovno na Silvestra,“ hovorili by si o mne ľudia. Predstavil som si Denisu, v čiernych šatách, čiernych lodičkách, čiernych silonkách a s čiernou šatkou okolo krku, ako stojí nad mojou rakvou, ktorú práve spúšťajú do jamy vykopanej v zamrznutej zemi. Ako v americkom filme. Alebo, keby som úplne nezomrel, iba upadol do hlbokej kómy. Denisa by sedela na stoličke vedľa mojej posteli v nemocnici, na mojom nočnom stolíku by stála veľká kytica kvetov a Denisa by si pri každom pohľade na mňa musela utierať vyplakané oči do zhúžvanej vreckovky.

Blbosť!

Odkrútil som vrchnák na fľaši, bol ešte zapečatený kolkovou známkou a preto mi to šlo ťažko. Ale keď sa človek snaží, zvládne aj horšie veci. Už som mal hrdlo fľašky skoro na perách, už mi do nosa udrela sladkastá vôňa alkoholu, už som skoro zacítil jeho chuť na jazyku, keď sa nado mnou objavil Miro: „Máš tu návštevu, starec.“ Tú vetu nepovedal normálne, ale zaspieval ju v rytme práve hrajúcej pesničky, takže som mu vlastne ani poriadne nerozumel, čo po mne chce. No inštinktívne som sa pozrel smerom ku dverám. Stála tam Denisa. Na sebe mala bordové šaty, čierne lodičky a nič viac. Bola na kosť premrznutá, holé ruky mala červené od zimy, nohy úplne premočené, vlasy zasnežené. Musela sem dôjsť rovno zo Silvestrovskej zábavy.

I ostatní obyvatelia našej chaty si uvedomili jej obetu, lebo zrazu nikto opilecky nehulákal a netancoval. Zjavne ich šokoval stav, v akom sa práve Denisa nachádzala. Avšak tá bola akoby v tranze. Nevnímala, že jej musí byť prekliata zima. Porozhliadla sa po izbe a keď ma zbadala, priamo, bez toho aby pozrela na niekoho iného, podišla ku mne, zvalila ma späť na posteľ, ľahla si na mňa a vášnivo ma pobozkala. Vzápätí sa ozvala celá chata bujarým piskotom, potleskom a pokrikovaním hesla „o-pa-ko-vať, o-pa-ko-vať“. Denisa sa obzrela, usmiala sa od ucha k uchu a znovu sa prisala na moje ústa, pričom mi jazykom oblizovala pery, zuby i môj jazyk v ústach. Bola studená ako tá fľaša od Jančiho Bechera.

„Už som to nemohla bez teba vydržať,“ povedala o niečo neskôr. Liali sme do nej kýble čaju a držali ju zakrytú pod dvomi paplónmi. Ešte stále sa celá triasla a pery mala mierne modrasté. Pod perinou som jej masíroval úplne studené nohy. „Keď som videla, ako sa všetci bavia, ako tancujú na parkete, zrazu som veľmi chcela, aby si bol pri mne,“ dodala.

„Nebudú sa o teba báť?“

„Pošlem im esemesku, dobre?“

„Poďme ku mne,“ zahlásila Denisa niečo tesne pred deviatou ráno, keď sme sa celí dolámaní a skôr nevyspatí a unavení ako vyspatí a oddýchnutí zobudili vedľa seba na úzkej posteli v našej chate.

„A čo vaši?“ spýtal som sa, pretože som nemal chuť zoznamovať sa s jej rodičmi. Necítil som sa na to pripravený. A vôbec nie už teraz, keď sa všetko zbehlo tak rýchlo.

„Písali mi esemesku, že sa idú lyžovať.“

„Tak poďme, tu sa aj tak nevyspíme,“ konštatoval som pri pohľade na chrápajúcich kolegov, ktorí chodili každú chvíľu blahoželať wc mise všetko naj do Nového roku..

Požičal som Denise moju vetrovku, aby jej nebola zima. Chcel som jej požičať aj nejaké topánky, aby nemusela ísť v lodičkách po snehu, no žiadne náhradné som nemal.

„To zvládnem, keď som došla až sem, dôjdem aj späť,“ hrdinsky vyhlásila. Tak som jej požičal aspoň čiapku. Bordové šaty po kolená – teraz už celé dokrčené, silonky – na každej nohe s jedným rýchlikom, na nohách lodičky a na tom moja vyblednutá vetrovka. Aj tak už vyzerala dosť smiešne :-).

[Pokračovanie: 25 – Ja sama, dobre?]


Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com

1 Reakcia

  1. 21.11.2016

    […] [Pokračovanie: 24 – To budú naši] […]