(25) Ja sama, dobre?

Kým sme dorazili do hotela, Denisa mala opäť premrznuté celé nohy.

„Idem sa zohriať horúcou vodou,“ vyhlásila hneď ako sme zavreli dvere na izbe. Kým som sa ja rozhliadal po izbe, ona už bola v kúpeľni a vyzliekala si silonky. Potom hneď otočila kohútikmi nad vaňou a po miestnosti sa začal šíriť hluk napúšťajúcej sa vody spolu s vodnou parou.
Izba to nebola veľká, boli tam dve oddelené postele, nočné stolíky, jedna skriňa, stolík s telkou, botník, zrkadlo a pod ním skrinka – ako som neskôr pochopil, bola to vlastne chladnička s minibarom. Okrem vchodových dverí a dverí do kúpeľne tam však boli ešte jedny dvere. Podľa ich umiestnenia som hneď odhadol, že to boli dvere do susednej izby – teda do izby jej rodičov.

„Pomôžeš mi?“ spýtavo na mňa vykukla z kúpeľne, keďže ja som si stále obzeral vybavenie izby, akoby sme boli na turistickej prehliadke hradu.
Najprv som jej povyberal z hlavy sponky, ktoré tam mala nastrkané aby jej držal účes a potom som jej rozopol zips na šatách. Zips viedol od krku cez chrbát až na pás, kde končil tesne nad jej zadkom. Zo šiat vykĺzla ľahko, pričom ich nechala elegantne padnúť ku nohám. Vykročila z nich, otočila sa ku mne chrbtom a rýchlym nacvičeným pohybom si vzadu rozopla podprsenku. Vzápätí si dvomi prstami stiahla aj nohavičky. Až vtedy som si uvedomil, že Denisa je úplne nahá, pričom ja tam stojím úplne oblečený, dokonca aj obutý.

Ona však na mňa vôbec nebrala ohľad – správala sa, akoby som tam vôbec nebol. Pomaly vkĺzla do vane a s pôžitkárskym vzdychnutím sa celá ponorila do horúcej vody. Až vtedy otvorila oči a udivene na mňa pozrela: „Ty nejdeš?“

V momente som bol tiež vyzlečený, pričom aj som svoje veci nechal v kôpke na zemi pred vaňou. Chvíľu sme tam na seba pozerali, no netrvalo dlho a už sme boli obaja tesne pri sebe. No vtedy sa nám obom zdalo, akoby to bola celá večnosť: Sedel som na opačnom konci vane, nohy som mal okolo Denisiných bokov, pričom ako som tam liezol úplne nechtiac (ale rád) som sa dotkol jej prsníka. Ešte stále mala ten piercing na bruchu, ešte stále mala také malé, no zato nie ploché, ale pekne tvarované prsia.

Bozkávali sme sa tak vášnivo, až chvíľami voda čliapala na dlažbu, no sex vo vani je najväčšia blbosť (týkajúca sa milovania) akú som kedy chcel skúšať. Teda aspoň sex v klasickej, podlhovastej vani. Možno si raz kúpime knižku s názvom „Kamasútra v tesnom priestore“, alebo niekto napíše do ženského časáku duchaplný príspevok „10 základných polôh na milovanie v socialistickej vani“. No dovtedy budem tvrdiť, že je to jedno z najhorších miest na spomínaný účel. Obaja sme už boli celí rozdivení a nažhavení jeden na druhého, no vtom sa to zaseklo. Raz niečo tlačilo ju, potom zase mňa. Na chvíľu sa mi zdalo, že už budem konečne v nej, no vtedy sa zase šmykla a ponorila pod vodu, čo sa nezaobišlo bez riadneho špliechania okolo, keď zúfalo hľadal pevný bod na zachytenie. Pripomínalo to skôr šantenie detí na kúpalisku ako sex dvoch dospelých ľudí.
Obaja sme sa pritom smiali, čo zákonite viedlo k tomu, že sme prestávali mať chuť. Pozrel som sa priamo do Denisiných očí a ona sa pozrela do mojich.

„Chceš sa milovať?“ spýtal som sa ja.

„Chceš sa milovať hneď teraz?“ spýtala sa ona.

Obaja sme vyskočili z vane, voda z nás stekala na dlažbu, kde sme za ten čas spravili poriadnu mláku. Zachránil som aspoň svoje tričko, ktoré som na seba hneď natiahol, aby mi nebola zima.

Keď sme o pár chvíľ ležali spolu v posteli, pritláčali sa k sebe, keď som jej práve cmúľal bradavku – tak to bol po dlhom, dlhočiznom čase jeden z najpríjemnejších zážitkov môjho života.

„Ja sama, dobre?“ povedala Denisa, otočila ma na chrbát a obkročmo sa posadila na moje stehná. Vedel som, čo bude nasledovať. Párkrát mi prešla rukou po penise, aby sa následne nadvihla a nasmerovala ho do seba.

„Máš tu nejakú ochranu?“ zastavil som ju v poslednej chvíli.

„Nie.“

„No do paže,“ prebleslo mi v mozgu, ktorý som v danom okamihu aj tak nemal. Teda aspoň podľa tvrdenia feministiek – môj mozog práve zvierala Denisa v pravej ruke.

„A ty?“ opýtala sa ona.

Pokrútil som záporne.

„To je dobre, chcem ťa vo vnútri cítiť aký si,“ povedala náhle a svojím nacvičeným pohybom sa na mňa nasunula. Začala sa jemne kolísať, dvíhať a pritom zavrela oči a jej pery občas vydávali jemný povzdych.

„A čo deti,“ dobiedzal som, pretože mi to nedalo pokoja. Bol to úplne iný pocit ako ten, na aký som bol zvyknutý. Vlastne, ešte nikdy som to nerobil bez prezervatívu.

„Na deti dnes nie je dobrý čas,“ povedala a celou svojou váhou sa zvalila na mňa.

„Aspoň myslím,“ zašepkala mi po chvíli do ucha, v krátkej prestávke medzi dvomi triaškami orgazmu, ktorý zachvátil jej telo.

A ja som vtedy začal počítať druhú mocninu čísla 125. Totiž, vždy keď chcem dlhšie vydržať, počítam druhé mocniny. Začal som číslom 101 a postupne, pri každom ďalšom sexe, ju počítam z čísla väčšieho o jedna. Je vám však asi jasné, že ako kalkulačka by som sa neuživil. Čo si pamätám, dostal som číslo 15465, čo je určite úplná blbosť.

No odhliadnuc od faktu, že pri sexe neviem rátať druhé mocniny, myslím, že toto je už koniec príbehu. No tak dobre, máte pravdu: Nie je to len koniec tohto príbehu, rovnako je to aj začiatok príbehu ďalšieho.

Vtedy večer, keď som sedel s Denisinými rodičmi v hotelovej reštike, tlačil do hlavy slávnostnú večeru pozostávajúcu z hovädzej polievky, kuracieho na prírodno s broskyňami, hranolkami a ryžou, vtedy to nikto ešte ani len netušil. Konverzovali sme o všetkých tých bežných veciach, ktoré sa zvyknú rozoberať na spoločnej večeri s rodičmi vašej priateľky hneď po tom, ako vás jej otec prichytí spolu v posteli, pričom to okamžite zavesí na krk jej matke, ktorej je síce už dávno jasné, že ich dcéra má občas pravidelný sex, no doteraz toho šťastlivca ešte nenačapali priamo medzi nohami ich milovanej dcérenky. A tak sa spoločná konverzácia točila okolo mojich rodinných pomerov, mojej práci, záľub, zdravotného stavu, postoju k deťom, rodine, manželstvu, kariére, alkoholu, mäkkým a tvrdým drogám a nakoniec nechýbalo ani sondovanie ohľadom počtu rozvedených manželiek, ktoré na mňa niekde vyčkávajú, prípadne nezaopatrených detí, ktoré teraz niekde bez otca šalejú od žiaľu. Taký klasický nezáväzný výsluch, pri ktorom je dobré si dávať pozor na každú vetu, na každé slovo, lebo inak si to u nich môžete na veky posrať.

Takže vtedy, keď sme tam všetci spolu pekne papkali a oni si popritom zostavovali môj osobný profil, to sme vlastne ešte netušili, že už večeriame piati. A že tí dvaja agenti SIS na dovolenke, inak starostliví rodičia, čo som sa cez ich dcéru votrel až do ich slávnostnej Novoročnej večere, budú už o pár mesiacov mojimi svokrovcami (a o pár ďalších mesiacov hrdými starými rodičmi). Viete, ono to s tým sexom bez ochrany je raz tak. Lebo tak vám poviem, nikdy neverte roztúženej žene! Dodnes rozmýšľam, aj keď je to už asi jedno, ale rozmýšľam, či vtedy aspoň trochu vedela, aspoň trochu uvažovala, či je na tie deti dobrý čas alebo nie je. Rozmýšľam, či to bol osud – omyl prírody a naozaj to mala (zle) vypočítané, alebo sa tým nikdy poriadne nezaoberala a tú pamätnú vetu: „Dnes nie je na deti dobrý čas“ povedala proste len tak, nablink. Lebo ten čas bol a bol práve jeden z najlepších.

Rozmýšľam aj, keby sme vtedy mali sklenenú guľu, ktorá by nám v danom okamihu povedala čo nastane, boli by sme napriek tomu pokračovali?

Ja verím, že áno. Ale to už je naozaj iný príbeh.

[koniec]

Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com