(9) Kefujete spolu?
Pondelok.
Kokso, ešte je len pondelok. Telefón nedvíha. Poslal som jej aspoň SMS. Neodpovedala.
Utorok.
Ani dnes mi to nezdvihla. Znovu som poslal SMS. Odpovedala až okolo polnoci, keď som už spal. „Mam vela prace, zavolaj zajtra. Budem sa tesit. Denisa“
STREDA!
Konečne je tu STREDA. Celý deň som ako na ihlách. Zvieram v ruke mobil a čakám kedy bude vhodný čas na zavolanie. Okolo obeda to nevydržím a volám. „Volaný účastník nie je dostupný. Zavolajte neskôr prosím.“
Opakujem to o hodinu, o ďalšiu hodinu, o ďalšiu a ďalšiu. Podvečer už zúrivo vytáčam Denisine číslo znovu a znovu, no vždy neúspešne.
Celý večer nemôžem nič robiť, nedá sa mi na nič sústrediť. Načo má ten blbý telefón, keď ho má furt vypnutý? Neznášam ľudí, ktorí si vypínajú mobil pri každej príležitosti. Napríklad si vypnú telefón, keď nastupujú do električky, aby im náhodou nezazvonil. Takú hanbu by neprežili. Nehovorím, že všetci musia počúvať vaše reči o receptoch na mrkvový koláč, nevydarenom rande, bolestiach hlavy, tehotnej milenke a problémoch s manželkinou migrénou. Ale vždy sa dá vystúpiť na najbližšej zastávke, alebo zavolať neskôr.
No konečne! Zvoní to! O deviatej večer to konečne začalo zvoniť.
„Prosím…,“ ozvalo sa z telefónu.
„Ahoj, to som ja…. Kde si, zle ťa počujem.“
„V električke, bola som ešte vonku.“
„Ako sa máš, volal som ti dnes celý deň a ty si vypnutá.“
„Prepáč, bola som celý deň v škole.“
„Kedy ťa môžem vidieť?“ Hovor začal strácať na kvalite. Počul som každé druhé slovo a aj to s ozvenou.
„Môžem prísť zajtra?“ dožadoval som sa odpovede, no z telefónu sa ozvalo len pí-pí-pí.
„Do psej matere,“ zanadával som.
O chvíľu to skúšam znovu: „Ok, tak príď zajtra večer ku mne,“ navrhla mi konečne Denisa.
„Super, o koľkej?“ potešil som sa.
„Tak okolo siedmej.“
„Tak o siedmej som u teba,“ potvrdil som príjem. „Kde sa stretneme?“
„Počkaj ma pred intrákom.“
Vo štvrtok sa teším ako malý chlapec. Deň v práci bol plný zhonu a stresu. Aspoň som nemal čas rozmýšľať nad Denisou. Našťastie sa mi podarilo skončiť včas a vypadnúť pred piatou. Plný elánu som sa doterigal do študentskej osady. Bolo ešte len pol siedmej a tak som sa chvíľu motal okolo stánkov s tunajším občerstvením. Chvíľu som mal nutkanie kúpiť si langoš s cesnakom a kofolu, no zavrhol som to. Prísť na rande celý zamastený, s hubou smradľavou od cesnaku asi nie je to pravé afrodiziakum. Napokon len tak postávam na schodoch pred vchodom a očumujem okolie.
„Čakáš tu na Denisu?“ opýtal sa ma chalan, čo sa zrazu objavil pri mojom boku. Mal čiernu vetrovku a modré rifle roztrhané na kolene. Stál o schodík vyššie ako ja, no aj bez toho bol o pol hlavy vyšší.
„Vyser sa na toho %$@#, počuješ, $#@% na to,“ pokrikovali na neho jeho kolegovia, ktorí stáli obďaleč.
Chalan v čiernej vetrovke stál nado mnou a zíral na mňa ako bojovník wrestlingu. Naklonil sa ešte viac ku mne, až tak, že som videl ako mu trhá okom.
NO DO RITI, veď je to bývalý Denisin chalan, čo v sobotu letel v ráme na chodník!
„Áno, čakám,“ snažil som sa vystupovať čo najpokojnejšie. Od prírody som typ, ktorý problémy rieši radšej diplomaciou alebo útekom. A navyše, srdce mi začalo prudko biť a ja som cítil okamžitý nárast adrenalínu v žilách. V takejto situácii mi nenapadnú žiadne frajerské duchaplnosti ako: „nie, čakám tu na východ slnka“, alebo „moja ponorka tu bude za päť minút“. Takže som odpovedal jednoducho a stručne: „áno, čakám“ a pritom bol rád, že sa mi nezatriasol hlas a nezačal som mutovať.
Chalan v čiernej bunde zaťal zuby, zdrapil ma za golier a hodil smerom dole schodmi. Jedna sekunda letu a potom som šľahol pod schody na zem. Dopadol som na chrbát a pri dopade som si ešte narazil hlavu o chodník. Pred očami sa mi zahmlilo. Chytil som sa za hlavu a pokúšal sa prekonať ostrú bolesť z hlavy.
„Nechaj ho, ty debil!“ začul som v diaľke Denisu.
„Rozkopem mu gule, svini jednej,“ oponoval inteligent v čiernej vetrovke.
„No ti vravím, #$##@ sa na neho, ty #@$#@!“ pridal sa do pokrikovania jeden s idiotových sprievodcov. „Nerob problémy kvôli tej kurve!“ hodil rukou smerom k Denise.
Super, všetci si už niečo zakričali, iba ja sa tu krútim na zemi. Nemám sa aj ja ozvať? Zatiaľ asi nie, som rád, že vnímam.
Niekoľko študákov sa v bezpečnej vzdialenosti pristavilo a pozorovalo nás. Ani jeden nemal odvahu miešať sa do toho.
„Môžeš vstať?“ pomáhala mi zo zeme Denisa. Papierovou vreckovkou mi utierala tvár a oškretú hlavu.
„Prišla mamička, utrie ti soplík,“ vyškierala sa čierna vetrovka.
„Nechaj nás na pokoji, už sme sa o tom bavili. Je koniec, rozumieš? Koniec!“ kričala Denisa.
„Tak toto je tvoj nový vibrátor? Kefujete spolu?“
„Choď do riti!“ konečne som vydal zo seba hlások.
„Do riti, áno?! Možno by si mal vedieť, že aj Deniska to má do riti rada. Ona to má rada všade. Ona to robí každému, kto ju oprie. Si myslíš, že si jediný, kto ju preťahuje? Čo si myslíš, že sme robili predvčerom večer? Čo, ty zmrd???“ reval na mňa čoraz hlasnejšie a hlasnejšie. V tejto chvíli sme už mali asi 20 neplatiacich divákov.
„Čo ste robili predvčerom večer?“ opýtal som sa Denisi.
„Čo by sme robili, trtkali sme spolu! Deniska dostala chuť!“ reval chalan ďalej. Nebliakal to už priamym smerom ku mne, skôr sa predvádzal a bavil okolie.
V hlave sa mi točili myšlienky a pochybnosti. Prečo mi nedvíhala predvčerom telefón, prečo…
„Ináč, tvoja holá riť čo visí nad jej posteľou je fakt super,“ elegantne a s prehľadom ma dorazil.
Bol tam! Musel byť u nej na izbe, keď dokonca videl môj nahý portrét. Bol s ňou! Podrazila ma!
„Veď, …, sľúbila si, …,“ snažil som sa prehovoriť na Denisu.
„Nie, nie, nie je to tak,“ šepkala Denisa so slzami v očiach.
„Daj mi pokoj,“ odvrkol som a odstrčil ju.
Konečne som vstal z chodníka. Chcelo sa mi utekať, no nevládal som. V hlave mi niekto stále trieskal činelmi. Bez toho, aby som sa obzrel som tackavo odišiel.
Použitá fotografia: Raspberries 2 / Autor: agzu / Licencia: FreeImages.com