Všetko sa to posralo. Celý svet sa zase posral. Ledva som sa dotiahol na ubytovňu. Na hlave mám hrču a vôbec mi nie je dobre. Okolo desiatej sa mi začala krútiť hlava. O pol jedenástej som vracal. Je to super, taký menší otras mozgu. Zažil som to za mladi, keď...

Pondelok. Kokso, ešte je len pondelok. Telefón nedvíha. Poslal som jej aspoň SMS. Neodpovedala. Utorok. Ani dnes mi to nezdvihla. Znovu som poslal SMS. Odpovedala až okolo polnoci, keď som už spal. „Mam vela prace, zavolaj zajtra. Budem sa tesit. Denisa“ STREDA! Konečne je tu STREDA. Celý deň som ako...

Buch, buch, buch. Niekto kopal do dverí. „Denisa, otvor! Otvor už konečne!“ ozvalo sa smerom z chodby. Nejaký hromotĺk sa snažil dostať k Denise do izby. V panike som chcel rýchlo vyskočiť z postele, obliecť sa a tváriť sa akoby nič. Pravdaže, aj tak sa to všetko nedalo stihnúť a...

Do očí mi zasvietilo slnko, predierajúce sa pomedzi závesy. Strhol som sa a otvoril oči. Chvíľu sa mi zdalo, že musím ísť do práce. Bola nedeľa skoro ráno. V nedeľu sa nezvyknem budiť skoro ráno. V nedeľu som rád, keď sa zobudím pred obedom. Teraz to však bolo iné. Musela...

„Prosím ťa, potreboval by som takéto, ale trochu väčšie,“ oslovil som dve baby pri pokladni. Obe mali obtiahnuté tričká nesiahajúce ani do pol brucha a ošúchané modré rifle, čo vyzerajú akoby ich 2 roky nosil murársky učeň. „Skús toto!“ Podala mi tričko s výstrihom do V. „Vďaka,“ provokačne som sa...

Denisa vybehla spoza závesu vyrobeného z červenej deky. Oblečená bola podobne ako vtedy večer: čierne nohavice, tmavomodré tričko s dlhým rukávom a nápisom „Super Babe“ a biele tenisky. „Som tehotná!“ oznámila smutne chalanovi, ktorý sedel na jedinej stoličke uprostred. „S kým?“ spýtal sa ticho chalan. „S tebou, ty hlupáčik,“ povedala...

Ubehli dva týždne od kedy nosím v obale na doklady malý lístok. Zhúžvaný papierik, starostlivo vložený k občianskemu a vodičskému preukazu, karte poistenca, preukážke na MHD, bankomatovej karte a iným podobným kartičkám. Do paže, čo mám robiť? Mám prísť len tak naslepo na dané číslo izby, zaklopať a povedať: „Ahoj,...

„Ideme ku mne!“ zavelil Lukáš. Čo sa čudujem, celý čas to k tomu smerovalo. Alena súhlasila, Denisa driemala a nehovorila nič. Mne to bolo jedno, takže som bol tiež radšej ticho. Nočnými ulicami cesta rýchlo ubiehala a pripitý Lukáš uháňal o čosi pokojnejšie ako večer. Motor BMW vrčal, Alena driemala...

Podvečer som niečo rýchle zjedol a prečítal noviny, čo tu nechal Peťo. Chvíľu som rozmýšľal, čo si oblečiem. Výber sa zúžil hneď po tom, ako som vytriedil špinavé veci. Lukáš prišiel s hodinovým meškaním. Prezvonil ma na mobil a o chvíľu som sedel v jeho 15 ročnom BMW, ktoré splašil...

Rádiobudík svietil zelenými číslami do ranného šera. Zas som sa zobudil minútu pred zvonením. Stáva sa mi to pomerne často. Neviem prečo nemôžem spať až do zvonenia. Moje vnútorné bio-hodiny ma vždy zobudia tesne predtým, ako sa zapne rádio. Na vine bude asi starý drnčavý budík, ktorý som mal kedysi...